Nastúpila na svoj zvyčajný autobus. O dve zastávky neskôr nastúpil Will. No ona si ho nevšila, pretože prišiel zozadu a prisadol si k nej. „Dobré ráno“ usmial sa a jemne ju pobozkal na líce. „Will, ahoj“ tiež sa usmiala. Vidím, že si znovu mala asi nejaký sen. Prikývla „A chcela som sa ťa na to opýtať. Prečo nesta...“ Will ju prerušil „Nezabúdaj, že ja už o tom viem“ usmial sa. „Nie je to pravda, teda iba čiastočná. Môžeme svoj výzor premeniť na aký vek chceme. Teda na ten vek, počas ktorého sme sa premieňali. Pre nás je najjednoduchšie -keď prídeme na nové miesto- ak sme v najmladšej podobe, tak môžeme na jedno mieste ostať dlhšie. „A aké boli tvoje roky premeny?“ opýtala sa ho nesmelo. „V pätnástich sa to stalo. Niekedy ti o tom porozprávam viac. Ale konečná premena nastala až o tri roky neskôr.“ „ Prečo si sa musel premieňať až tri roky?“ pozrela mu do očí. „Počas tých troch rokov získavame rozličné skúsenosti. Ako napríklad to, že vieme čítať myšlienky, našu silu a rýchlosť...“ nedokončil vetu. Prerušila ho „A koľko máš v skutočnosti rokov?“ Potichu sa zasmial „Myslím, že to bude niečo okolo 138. Narodil som sa v roku 1871 v Anglicku. Naša rodina patrila medzi vyššiu šľachtu“ stále sa usmieval. „Rodičia by mi asi neschválili 138 ročného priateľa“ uškrnula sa. „Tak to si budú musieť zvyknú, lebo ja sa ťa nehodlám vzdať“ povedal na svoju obranu. „Budeme vystupovať.“ Will sa postavil, chytil ju jemne za ruku a išli do školy. Prechádzalo okolo nich množstvo ľudí, obzeralo sa za nimi a čosi si šepkalo – väčšina boli dievčatá. Sarah pocítila úzkosť, nechápala ako môže jeden z najkrajších -pre ňu je najkrajší- chalanov zo školy chodiť s ňou. Pobozkal ju, akoby chcel zahnať tie blbé myšlienky preč. Cítila sa šťastná.
Stalo sa to, čoho sa obávala. Na chodbe sa stretli s Lukášom. On na nich len neveriacky pozeral, tak zlostne pozrel na Sarah a odkráčal do triedy. „No, asi nevieš čo sa predvčerom stalo“ povedala Willovi. „Nie, všimol som si, že keď si naštvaná, tak tvoje myšlienky čítať nedokážem“ povedal. „No, tak Lukáš sa ma opýtal, či by som s ním chcela chodiť. Mám ho rada. Ale iba ako kamaráta. Povedala som mu, nech mi dá ešte čas“ vysypala zo seba. „Aha, no teraz už vie, že s ním asi zrejme nechceš chodiť. Tak je to vybavené. Nechaj to chvíľu tak, a on sa možno o taký týždeň upokojí a nájde si niekoho iného.“ Sarah si povzdychla. Možno. Will ju znova jemne pobozkal a išli do triedy. Keď vchádzali tak, sa na nich všetci otočili. Sarah si myslela, že ak by ju Will nedržal za ruku, tak by sa zosypala. Všimla si Lukášov naštvaný výraz, nechala ho tak. Sadla si na svoje miesto, vybalia veci a pošepkala Tine „Poď prosím na chvíľu so mnou.“ Obidve odišli z triedy na chodbu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár