EDIT: Myšlienky by mali byť kurzívou ale keď si to prehodím z Wordu sem, tak sa to zruší. Poprosím vás, domyslite si to tam
Práve sa zobudila na nejakú otrasnú pesničku ktorú zrejme pustila Laura. Na to, že sú sestry sa ani trochu nepodobajú. Laura je zbláznená do všetkých lesklých a ligotavých vecičiek. Sarah tieto veci moc nemusí.
Teraz začala aj spievať. „Zabite ma, ja to fakt nemusím počúvať. To ma chce schválne vyhecovať pred začiatkom nového roka? Idem ju zaškrtiť„ kričala Sarah, no hudba bola príliš nahlas a preto ju nikto nepočul.
Zdrhla. Chce si užiť posledné slnečné lúče. Teraz sedí rozvalená v tráve na kopci. Je to celkom blízko, len šesť ulíc od paneláku. Cez leto to tu je vždy plné, no teraz je tu len zopár párikov a nejaké staré tetky. Jednou rukou škrabká Trixy po hlave a druhou sa snaží písať, a zadržiavať denník, aby jej neodletel. V tomto teplom počasí je úžasné, že pofukuje aj chladný vietor. Rozmýšľa, aké to bude na novej škole. Akí tam budú ľudia. A snáď bude mať aj pekných spolužiakov. Základka bola otrasná, všetci sa tam videli už od malička. Vyrastali spolu. No nikdy nebude ľutovať to, že sa spoznala s Belou. Sedeli spolu posledné štyri roky, vtedy sa vlastne lepšie spoznali. Ách, bude mi to tam všetko chýbať, zaplavil ju pocit smútku že je s tým koniec. Už by som mala ísť domov, mama bude zúriť keď ma nenájde. Tak sa pomaly dvihla a s Trixy po boku odkráčali domov.
Som cvok. Nikto sa nezobudí o šiestej ráno v deň keď má ísť do školy. Ale ja mám nervy úplne v keli. Strašne sa bojím, že urobím nejaký trapas. Veď komu inému sa niečo také môže stať? Jasné, že len mne! Idem sa umyť a obliecť. Došľaka! Večer som si nevybrala čo si oblečiem. Pomóc!, to všetko ju zaplavilo ako pocit šialenstva, až došla k tomu, že celá spotená behala po byte.
Bolo to trocha tesné, lebo ju ešte oco zdržal. „Nemám ťa odviezť?“ opýtal sa jej. „Netreba.“ Nenechal sa tak rýchlo odbiť. „Neboj, sa, trafím tam.“ „Ak by si chcela, stačí, ak mi potom zavoláš a prídem po teba do školy.“ „Dobre.“ Zobrala si tašku, rýchlo sa obula a ponáhľa sa na zastávku.
Prišiel jej autobus, nastúpila a hľadala si voľné miesto. Konečne niečo našla, sadla si ku oknu. O dve zastávky neskôr nastúpili traja chalani, len ich preletela pohľadom a ďalej sa o nich nezaujímala. Jeden si ku nej prisadol, ale bol otočený chrbtom k nej a rozprával sa s kamošmi. Snažila sa zachytiť niečo z ich rozhovoru, ale autobus bol hlučnejší, tak sa na to vykašľala. Keď uvidela budovu školy, uvedomila si, že už bude musieť vystúpiť. Chcela prejsť, ale bol tam ten chalan. Jemne sa k nemu priblížila „Dovolíš?“. Rýchlo sa postavil nabok a až potom na ňu pozrel. Pohľady sa im stretli. Sarah si všimla, že môže byť v jej veku. Mal stredne dlhé čierne vlasy a tie najkrajšie oči aké kedy videla. Pery mal vykrojené ako z nejakého prestížneho časopisu a všetko to ešte dopĺňala vyšportovaná postava. Sarah si neuvedomila, že sa zatiaľ nepohla ani o centimeter, zamrmlala čosi ako ďakujem a vybehla von. Nemohla u veriť tomu čo práve videla, bol to ten najkrajší chalan z celého mesta. Musí byť nový, veď nastupoval len o dve zastávky neskôr a v tejto časti mesta sa skoro všetci poznajú.
Znova pozrela na hodinky, ale ešte má čas, tak trocha spomalila. Cesta bola dosť dlhá. Trvala jej asi pätnásť minút. Konečne prišla pred školu, našťastie jej otecko na internete zistil kam má ísť, tak sa nemusela zastavovať pri informačnej tabuli. Prechádzala po chodbe, štyridsaťpäť...štyridsaťšesť... štyridsaťsedem...štyridsaťosem...štyridsaťdeväť, odrátavala v duchu, tu je to, našla svoju triedu. Stlačila kľučku a vstúpila dnu, trieda už bola z polovice plná, tak rýchlo hľadala nejaké voľné miesto vzadu. Na základke vždy sedela v posledných laviciach, bolo to zrejme aj preto, že je dosť vysoká. Našla celú voľnú lavicu pri okne v rade pred katedrou. Nebolo to úplne vzadu, pretože tam už niekto sedel. Nesledovala tých ľudí, ktorý mali byť jej nový spolužiaci, nejakým zvláštnym spôsobom ju nezaujímali. Zapla si prehrávač, zavrela oči, oprela sa o okno a pri jednotlivých pesničkách sa jej vždy vynárala nejaká spomienka.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár