Na čo všetko prídem, keď nestihnem autobus...

Tak, ako každé ráno som vstávala, aby som stihla na autobus. A tak, ako každý tretí deň som ho nestihla. Hneď som musela volať kamoške, že nestíham. Vraj ma počká v meste.

Prišla som na zastávku a našťastie mi išiel ďalší autobus. Bola som riadne naobliekaná, čo som pocítila najmä, keď som stála. Už na druhej zastávke sa autobus naplnil a všetci sa posúvali a tlačili na seba.
Mne sa podarilo dostať miesto pri nejakom vysokom chalanovi. Na prvý pohľad vyzeral celkom dobre, ale na druhý už ani trochu. Totiž, keď som sa ďalej obzerala či niekoho nepoznám, tak ten chalan začal počúvať hudbu. Na hlave mal veľké slúchatka a z nich doslova hučal slovenský rap. Nechápem ako to mohol vydržať. Mala som pocit, že to musí počuť aj šofér, ktorý bol úplne vpredu.

Na ďalšej zastávke vystúpilo len zopár ľudí ale čím ďalej tým viac sa ich tlačilo dnu. Šofér už pomaly zatváral, ale jedna šikovná babka sa ešte stihla vtrepať do dverí. Nestihla už nastúpiť. Jednoducho ju to tam pricvaklo a nemohla sa ani pohnúť. Nejakí muži sa snažili tie dvere odtlačiť, ale ani oni nimi nepohli. Tak niekto dopredu zakričal nech šofér počká, ozvalo sa to ako vlna a o zopár sekúnd boli dvere otvorené.

Už len dve zastávky, hovorila som si. No vtedy môj zrak upútalo ničo, alebo skôr niekto vonku.Skúsila som si ju predstaviť, ako asi vyzerala pred tromi rokmi. Nedalo sa, netušila som, aká osoba sa skrýva pod tou maskou. Ak by sa ma niekto opýtal, ako podľa mňa vyzerá správna pankáčka, opísala by som ju. Stačilo, aby som sa pozrela na jej oblečenie. Vysoké topánky, krátka károvaná sukňa s dierkovanými pančuchami a čierna kožená bunda. V tej rýchlosti som napočítala tri piercingy, ale určite ich mala viac. Čo ma najviac upútalo, boli jej vlasy. Svietila ako letáky s výpredajmi. Ofinu mala zelenú, konce vlasov boli oranžové a zvyšok hlavy bol modrý.

Autobus šiel ďalej a ja som len rozmýšľala, čo sa stane zo mňa o také tri či štyri roky.

 Blog

1 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu