Smiech ako malé dieťa, smejúce sa hlúpostiam
Oči tak hravé, obrovské, hnedé...
Pery jemné, nevedel som sa prestať ich dotýkať
Bozky ako motýľ, ktorý zosadá jemne na pery a trepoce krídlami
A dotyky, neviem sa ich prestať vzdať...
Čítal som toľko článkov o vzťahoch na diaľku, ale nemyslel som si že raz jeden napíšem. Ty si tam, ja sedím tu...ktovie, čo práve robíš, môžem si to iba domyslieť. Ale najprv, potrebujem dôveru. Musím ti veriť, aby si verila aj ty mne. Ak sem prídeš, poviem ti pár slov, nikdy ti nepoviem všetko...nestihnem to, viem. Ale cez to všetko, cítim pocit že tu pre mňa nieje nikto lepší ako ty, aj keď sme spolu pár mesiacov iba na ICQ, cez telefón, cez skype a vždy ked prídeš stihneme sa iba vášnivo bozkávať, iba túžobne vzdychať, vrhať sa po sebe a strhávať šaty, ako zver.
Dá sa takto existovať? Prečo je čas taký uponáhľaný?
Skutočný príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
2
Krasne si to vystihol...Mam podobny problem rychlo ubiehajuci cas ktory este zrychli ked som s nim.Aj ja zijem a doslovne prezivam lasku na dialku a vobec to nie je lahke a mas pravdu zaklad je dovera nenormalna dovera z obidvoch stran inak by to nikdy nefungovalo.Drzim prsty aby vam to vyslo.
Napíš svoj komentár
osud!!
drzim palce