Robiť sa, že sme sa nikdy nestretli, že si sa ani pri najmenšom nedotkol môjho srdca a hrať sa, že v ňom nie si hlboko vrytý, by bolo to najjednoduchšie.
Chcela som to skúsiť, lebo by to bolo asi najrozumnejšie po všetkom a tiež najľahšie. Neviem!
Rozum mi hovorí - zabudni, boli to len chvíle, ktoré preňho nič neznamenali.
Srdce - nie, chvíle, ktoré ho aj teraz napĺňajú a posúvajú dopredu, do nového a lepšieho života.
No najprv ... najprv si musíme prejsť tŕňovou záhradou a potom sa dostaneme na krajšie a príjemnejšie miesto.
Ani láska nie je bez trápenia, skúšok, strachu.
Síce sem tam si nahováram, že láska je fikcia a neexistuje, tak viem,že tomu skutočne neverím.
Najmä nie po tom, čo si vošiel do môjho života, aj keď nie je isté, že sa doňho opäť vrátiš a ostaneš v ňom, aj keď sme si stále dokola opakovali: "Je te quitte pas! Neopustím ťa!"
Trpím, lebo som bez teba a všetko je také komplikované ... trpím, lebo trpíš ty a snažíš sa zmeniť a posunúť dopredu ...
A ja? Som na tom istom mieste už dlho, aby som čakala bez pohybu ... musím sa pohnúť ... začať môj nový život bez teba, no s tebou mojom srdci.
Čakajúc ťa tam, niekde ... že za mnou dôjdeš!
Každý človek má na tomto svete svoje miesto a všetko má svoj zmysel. Každý má svoj osud ... Verím, že toto má zmysel a nemôžeme nič stratiť! Že nás osud má spoločnú cestu!
Možno už nikdy nebudeme spolu, no uteší ma myšlienka, že ten hore, vie čo robí a prečo to tak je.
Možno tieto slová o pár mesiacov oľutujem, ale mám skutočne pocit, že keď stváral nás, vyrábal nás pre nás dvoch. Ja som bola stvorená pre teba a ty pre mňa!
Osud, som na teba zvedavá ...
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár