„Milášik, nie že sa v tom Paríži stratíš. Hneď čo budeš vo vlaku sa mi ozvi, ok?“ poznal ma lepšie než ja samú seba. Vedel, že sa mi stávajú často podivné veci, aj keď sa snažím zabrániť im.
„Neboj, verím, že metrá v Paríži zvládnem a hádam aj čím skôr.“ pozerala som sa naňho a snažila sa vstrebať do mojich spomienok jeho tmavé oči, ktoré som nesmierne vždy obdivovala.
„Verím ti, ale strachu o teba sa neviem zbaviť. Prepáč.“ ospravedlňoval sa mi nežným bozkom na pery.
„Brána s letom do Paríža sa uzatvára o päť minút ...“ rozliehalo sa po celej miestnosti a my sme si len smutne pozerali do oči. Takmer tri mesiace bez seba ... dá sa povedať určitá skúška, no moc sme sa jej nebáli. Síce ? Hneď som tieto myšlienky zahnala preč a opäť naňho pozrela.
Jeho úsmev sa snažil byť plný radosti, že aj on sa so mnou teší, no dobre som vedela, že je plný smútku. Našťastie žiadne výčitky ... aj také vzťahy existujú. Kde jeden druhému vyčíta, že chce ísť niekde do zahraničia. Ja som mala to šťastie, že On, chápal a akceptoval moje potreby. Bolo to predsa dobré pre moje štúdium ... Ble, pri spomienke na moje štúdium mi bolo príšerne.
Mala som za sebou prvý ročník na výške a môžem povedať, že je za mnou! No tak ako som ho ukončila, nemôže byť nikto spokojný! Cítim sa ešte hlúpejšia, než som na tú školu prišla. Študujem jazyky a vždy keď to niekomu poviem, hneď na mňa vyvalí otázku: „Angličtinu?“ „Nie, francúzštinu a ruštinu.“ hej, hej, viem, že zvláštna kombinácia, no franina je moja obrovská láska. A tu je hlavný dôvod, prečo som musela odísť od môjho priateľa, s ktorým som päť mesiacov.
Päť mesiacov ... pre niekoho veľa, pre niekoho málo ... na základe mojich doterajších vzťahov to nebolo veľa, avšak za posledný rok, čo som si s chalanmi vytrpela to bol môj rekord za posledný rok ...
No za ten krátky čas sa poznáme veľmi dobre ... trávili sme všetok svoj voľný čas a on? Skutočne ma pozná od A po Z ... vie o mne tie najtajnejšie veci, ktoré o mne nevie ani môj samotný denník. A to je čo už povedať ... nejdem vám tu opisovať náš vzťah, lebo by to bolo na dlho ... avšak jedno viem povedať. Nikdy som si nebola istá, čo presne ku nemu cítim ... No pri rozlúčke som si uvedomila, že mi bude strašne chýbať.
A je to úplná pravda ... sledovala som tie krásne chumáče bielych oblakov podo mnou a pri tom som myslela na môjho miláška a priala si, aby tú neskutočnú krásu videl aj on ... Už som sa tešila, keď sa stretneme na skype a všetko mu živo opíšem.
***
Konečne vo vlaku. Tak vám teda poviem, že sa človek pri tom rýchlom hľadaní metra a uličiek poriadne spotí. To bol aj môj prípad.
Zistila som, že v Paríži ešte nevymreli zlatí a ochotní ľudia. Živým príkladom boli niektorí, ktorí mi pomáhali prenášať môj obrovský kufor po schodoch v metre.
No najmilšia príhoda, ktorá by potešila asi každú Slovenku bola s jedným zlatým deduškom. Nebola som si istá čo treba robiť s lístkom, keďže okolo mňa ho dávali všetci do stroja, tak som si zastavila okoloidúceho deduška s babičkou a s lámavou francúzštinou, ktorá skutočne znie príšerne, až zahanbujúco, som sa začala pýtať:
„Prepáčte, treba označiť tento lístok?“ pri opätovnom premietnutí ako som to povedala po francúzsky, uvedomovala som si čoraz banálnejšie chyby.
„Áno.“ a už mi vzal lístok a urobil to sám za mňa.
„Cestujete?“
„No, som tu skôr pracovne. Budem rpacovať ako au pair, starať sa o deti.“
„Ah, áno? To je skvelé. A odkiaľ ste?“ pri tejto otázke som si vedela už po predchádzajúcom roku predstaviť reakciu. Takmer nikto nepozná našu krásnu a malú krajinu Slovensko.
„Slovensko.“ odpovedala som s očakávaním, že budem vysvetľovať, kde sa táto krajinka s veľkolepými horami a prírodou nachádza.
„Bratislava?“ prekvapil ma svojou odpoveďou a hneď som mu začala vysvetľovať odkiaľ som, aj keď som vedela, že to nikomu nehovorí už len na Slovensku, a nie to ešte vo Francúzsku.
„Ja som tma bol pred mnohými rokmi, krásna krajina,“ rozplýval sa a ja som bola hrdá na môj kraj. Naklonil sa ku mne a začal mi šepkať, „A tiež krásne dievčatá.“ a ukázal prstom pšššť. Totiž hneď vedľa neho bola jeho žena. Strašne podarený deduško.
***
Vlak dával na známosť svojím kvičiacim zvukom, že brzdí a ja som už plná očakávania stála v chodbe. Mala som rôzne predstavy. Vedela som, že to nebude žiadna prechádzka rúžovou záhradou ako minulý rok ... No keďže som sa do toho pustila, tak hor sa do boja.
Vitaj Bretónsko !!!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár