„Myslíš, že to zvládneš? opýtal sa ma so strachom Jason.
Pozrela som naňho. Vyzeral smiešne – nebol tak upravený ako vždy. Začala som sa smiať a nespustila som z neho oči.
„Čo?“ nervózne sa spýtal a snažil sa trochu upraviť. Len som pokrútila hlavou. Vyzeral ako zmoknuté kura. Ale to asi aj ja, no mne to bolo úplne fuk.
„Prim, si fakt šialená.“ „Ja vždy.“ priznala som si. „Viem, no teraz si ešte viac. Hladina alkoholu tvoju šialenosť ešte viac rozbúrila.“ povedal s úsmevom na tvári. Tento úsmev som poznala. Za chvíľu sa zmení na hlučný smiech.
Fúha, alkohol robí svoje. Mám bláznivý nápad. „Čo to robíš?“ už vôbec nič nechápal. Zohla som sa a rozopla som si svoje topánky na opätku. To nie som ja! Potrebovala som sa ich zbaviť. Už som ich aj odkopla niekde na cestu. Bolo mi to jedno. „Prim!“ povedal vážne. Aj ten tón som poznala. „Nič mi nehovor. Nemôžem za to. To April.“ Jason len cez svoj úsmev zavrčal. Vedel, že všetko budem zvaľovať na April. Na koho iného. To ona sa rozhodla spraviť mi oslavu mojej osemnástky, na ktorú nezabudnem. Zabudnem? Nezabudnem? To je fuk. Nechcela som nad tým rozmýšľať. Hrabla som do svojej elegantnej malej kabelky. Vreckovky, zrkadlo, rúž ... také hlúposti. Áno, tak toto je tá najlepšia vec, akú kedy ľudia vymysleli – gumička.
Nezaujímalo ma, že mám mokré vlasy, len som ich potrebovala mať v gumičke.
Jason ma neprestal sledovať s úsmevom. Tiež ma poznal. Už od škôlky.
„Vieš čo? Poďme robiť hlúposti, Jas.“ navrhla som mu. „Tých si spravila viac než dosť.“ „Hej? Nespomínam si.“ robila som sa. Nedá sa zabudnúť na naše spoločné hlúposti. Pri spomienke na ne, som sa takmer začala nahlas smiať „Nie, tak napríklad ...“ takmer ich už začal vymenúvať. „Bla, bla, bla ... Kde sa podel ten starý bláznivý Jason?“ spýtala som sa ho, no nečakala som odpoveď.
Chcela som bežať. Cítiť mokrú chladnú cestu pod nohami a rozbehla som sa.
Stihla som len zbadať, ako Jason pokrútil hlavou, zohnul sa po moje odhodené lodičky, ktoré tam mohol pokojne nechať a utekal za mnou.
Keby táto šialene úzka róba nebola moja, už dávno by som ju nemala na sebe. Vlastne nikdy som nič také v šatníku nemala a ani som sa v blízkej dobe mať nechystala.
Čo? akosi som sa ocitla v Jasonovom náručí.
„Tak si tu, Prim.“ oznámil mi a pomaly ma dával na zem. „Ďakujem.“ usmiala som sa naňho, vzala som si topánky a išla ku dverám. Čakal, že mu zamávam, no nechcelo sa mi. Túžila som len vidieť moju veľkú posteľ a rýchlo sa na ňu zvaliť.
Dobre, pokúsim sa ísť čo najtichšie dovnútra.
Odomkla som a po špičkách som vošla. Bŕŕ. Až teraz som pocítila chladné kvapky dažďa. Super .. všade tma, čiže babička Nessie pokojne spí.
Už som stála na prvom schode s pocitom, že druhý musím preskočiť, lebo najviac vŕzga, keď v tom Nessie zasvietila. Nemohol to byť niekto iný. Sme tu len dve.
„Prim, Prim.“ povzdychla si. Vyzerala ako keby celú noc oka nezažmúrila.
„Ahoj babi, čo tak neskoro? Hádam som ťa nezobudila.“ Pozrela som na hodinky, ktoré som dostala od mojej triedy ako darček na moju osemnástku. Presne štyri hodiny ráno.
„Nie, kvietoček, nezobudila si ma, len čakám na teba.“ Pri oslovení kvietoček, som na ňu vyvalila moje svetlo modré oči a pomaly som nepočula babičkinu odpoveď. Totiž obyčajne ma volá len Prim, a nie kvietoček. V tej chvíli som si spomenula na krásne detstvo strávené s Nessie. Vždy ma nazývala kvietoček, no to bolo už veľmi dávno.
Nessie sa počas mojich myšlienok usádzala na ošúchaný gau. „Poď si sadnúť vedľa mňa, Prim.“ a svojou staručkou rukou hladila miesto pre mňa. Pomaly som si sadla a cítila som sa totálne zmätene. O štvrtej ráno odo mňa Nessie žiada, nech sa s ňou porozprávam?
„Hm , a nemôžeme to nechať na zajtra? Už je dosť hodín.“ opäť som pozrela na moje hodinky a chcela som ju informovať, koľko je presne hodín. No nestihla som to, pretože babička už začala.
„Prim, dnes máš osemnásť a preto ti musím niečo dať.“
„Ale, babička, to nie je potrebné, predsa nič nepotrebujem, len teba.“ chytila som ju za jej ruku, pozrela do očí a pobozkala jej ruku. Ona ma pohladila nežne po líci, usmiala sa na mňa pokojným úsmevom a napriek tomu pokračovala.
„Už si skutočne veľké, dospelé a veľmi rozumné dievča. Nehovorím to len pretože máš dnes osemnásť. No vďaka tomuto veku, ti musím niečo dať a mnoho veií vysvetliť. Verím, že sa v tvojich očiach nestanem klamárka či nenávidenou osobou, no po čase všetko pochopíš.“ Babička ma svojimi rečami čoraz viac napínala a najmä desila. Akou príčinou by som mohla babičku nenávidieť? Veď som s ňou od malička a nahrádza mi už od narodenia moju maminu, ktorá umrela pri nešťastnej autonehode spolu s ocinom. Nebyť Nessie, zrejme by som skončila v detskom domove a dnešný deň by pre mňa nebol takým radostným.
„No ešte pred všetkým vysvetľovaním, je mojou úlohou dať ti toto,“ zohla sa po čo si pod gauč a ja som ju len potichučky sledovala, „nech sa páči. je to darček od tvojej mamini.“ povedala a nesmelo mi podávala starú drevenú truhličku.
„Čože? Od mojej mamini?“ nechápala som a snažila som sa všetko vyčítať z Nessiných očí. Poväčšine som z nich vedela všetko vyčítať, no dnes som v nich videla len strach a nejaké obrovské tajomstvo, ktoré ju zrejme veľmi ťažilo.
Stále držala dar v rukách a jej oči ma neprestali sledovať. Opatrne som sa načiahla po truhličku, ktorá bola naozaj krásne zdobená.
Položila som si ju opatrne na kolená a hladila som ju. Bola to stará drevená truhlička, z ktorej bolo cítiť jej dlhé roky života. Zdobili ju akési podivné znaky, ktorým som nerozumela, no vedela som, že som ich už aspoň raz v živote niekde videla.
Bála som sa ju otvoriť a pozrieť sa, čo skrýva. Muselo to byť niečo veľké, ako spomínala babička.
Pozrela som na ňu, tá ma neprestávala sledovať. Bola nervózna. Stískala si dokola ruky, čo robievala vždy počas nervozity.
„Babi, prečo si povedala, že je to darček od mamini? Veď nemohla vedieť, že ...“ nenechala ma dohovoriť. S pochopením sa na mňa usmiala, chytila moju ruku a pozrela mi do očí. „Prim, len to otvor a všetko pochopíš.“ a pokračovala v hladkaní mojej ruky.
Neostávalo mi nič iné, len ju otvoriť.
Neisto som ju začala otvárať a mala som mnoho predstav, no ani jedna nebola podobná tomu, čo sa nachádzalo vo vnútri.
„Obálka?“ opýtala som sa babičky, či vidím správne. Ona len prikývla.
Rýchlo som sa ju snažila otvoriť. Tiež bola stará, už takmer zožltnutá. Konečne sa mi podarilo ju otvoriť. Opatrne som nakukla do obálky.
List. Podstate som nič iné nečakala.
Nešikovne som ho vybrala a ešte pred prečítaním, som sa pozrela na babičku, ktorá bola tiež v napätí, no predpokladala som, že obsah listu dokonale pozná.
List bol po okrajoch zdobený púpavami a napísaný veľmi trasľavým písmom. . Určite sa pisateľ veľmi ponáhľal, no napriek tomu bol písaný veľmi ozdobne. Cítila som sa, ako keby som mala v rukách list z osemnásteho storočia.
Zhlboka som sa nadýchla a ponorila sa do čítania.
Môj drahý kvietoček!
Viem si predstaviť ako sa práve cítiš. Prosím, prepáč mi za tento zmätok a ešte k tomu na tvoje krásne osemnáste narodeniny.
V hlave máš zaiste mnoho otázok, na ktoré ti žiaľ ešte nemôžme dať odpovede ... Je toho mnoho, čo nevieš a stále nie je ten správny čas na odhalenie ... no raz príde a pochopíš.
Ach, dcérka, ani nevieš ako sa mi toto ťažko píše. keď si predstavím tvoje pocity a všetko čo pomaly nastáva ... o to ťažšie sa mi to tu píše a neviem ako začať.
Práve sa ti mení tvoj svet zo sekundy na sekundu ... a za to nám skutočne odpusť ... v obálke máš fotografiu. Viem, že nebudeš chápať a neustále sa pýtať prečo sme ti to celú dobu tajili, no ver, že takto to bolo najlepšie ako vás ochrániť.
Na fotografii uvidíš štyri osoby ... osoby, ktoré sú tvoja krv ... okrem mňa a teba, ešte ako čerstvo narodené bábätko, sa nachádzajú tvoje drobné sestričky!
Áno, správne čítaš! Vôbec nie si sama, ale máš ďalšie dve sestry.
Kvietoček, zaiste vieš o medailóne, ktorý ťa sprevádza už od narodenia ... aj tvoje sestry ho majú a uvidíš, že často ti tento medailón bude nápomocný pri hľadaní tvojich sestier.
Dcérka, viem, že moja prosba, hľadať tvoje sestry, o ktorých si doteraz ani len netušila, znie bláznivo, ale prosím, nájdi ich! Je to skutočne životne dôležité ... až potom všetko pochopíš!
A ja budem navždy dúfať, že nám, a najmä mne, raz opustíš!
Dcérka, kvietoček, ľúbim vás !!!
Vaša mamina
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár