Prisadne si k nemu veľmi mladá, atraktívna slečna, asi slečna. "Ďakujem vám." Povie starček a s úsmevom sa díva na slečnu, asi slečnu. "Nemáte začo." Odpovie a uvedomí si že to myslí doslovne. " Ale mám." Pokračuje v rozhovore a naďalej sa bez mihnutia oka díva. "Ale mám." Zopakuje starček a nedovolí slečne spýtať sa otázku, ktorá s kontrastom jej peknej tváričky nepotvrdzuje pravidlo že blondínky sú natvrdlé. "Nieste výnimka, tak si pamätajte, len sa usmievajte. Ďakujem vám za spoločnosť, ktorú mi robíte..." Asi slečna dvihne dovysoka obočie. "Ale ja čakám na autobus, je toto zástavka, však ? Starček sa otočí do rohu kovového prístrešku a nahlas vzdychne.
Achh, presne takýto zvuk. Zúfali zvuk, ktorý vysvetľuje podnet z rozumovej časti pekných slečien. Achh, nič viac.
Autobus s piskotom zastane pred dvoma osamelými dušami. Zo sykotom sa otvoria dvere a vystúpi vysoká pani s okuliarmi s hrubým rámom. Vymení si miesto zo slečnou, ktorá z hlúposťou bijúcou do očí mizne v radoch stoličiek.
"Ďakujem, a mám začo." Zasa začne starček s nádejou v hlase. Pani sklopí zrak s výšin a zamračí na starčeka. "Že či, len málokto má odvahu sadnúť si k takej otroči ako vy !" Dopovie a zakončí tým v ušiach duniacim prenikavým zvukom.
Ccc, ktorý starčekovi vysvetľuje všetko o blízko sediacej osobe. Týmto zvukom zakrýva všetku rovnosť a rovnoprávnosť ľudí. Ukazuje že človek, ktorý ma hlboko do vrecák nemá s ňou nič dočinenia.
Starček sa zdvihne a odkráča zo zástavky ďaleko do tmy mesta.
Úvaha
Komentuj
6 komentov k blogu
1
azizi
10. 10.októbra 2008 18:00
Paci sa mi to, ak by si tam dal aj nejaky zaujimavy prekvapivy koniec, popripade to este trocha rozpracoval, mohla by to byt celkom faj poviedka.
Napíš svoj komentár