Robiť veci s možnosťou úniku sa vyplatí. Možno nie teraz, možno nikdy. Ale je dobré mať niečo čím si svoje úsudky a predpoklady poistíme. Niečo k čomu sa môžme vrátiť, keď sa náhodou stane to, na čo sme nemysleli. Možno to nikdy nebudeme potrebovať a minieme našu snahu na zýskavan9 zbytočnosti. Ale niekedy, keď sa veci nedejú ako sme si spočiatku mysleli, dokonca nás to nenapadlo ani v najhorších snoch, sa oplatí mať pri sebe nejakú poistku. Aby sme nemuseli všetko stratiť a len tak, akoby sa nič nestalo, vycúvať.

Niektoré moje zúfalé činy ma naučili ako sa mám chovať a ako mi to život obratom vyplatí. Možno som toho neprežil veľa, možno ani spolovice toľko čo vy. Ale ak by som sa chválil hlúposťami, určite by to bolo na dlho. Mám s toho trošku zvrátené pocity. I keď ma moje hlúpe a nepremyslené činy stáli veľa vysvetľovania a prežitky zaslúžených činov, môžem im aj poďakovať. Môžem sa pozrieť na doterajší život ružovými okuliarmi s dobrým pocitom že každá moja nezmyselná činnosť mi niečo dala, hlavne niečo nové pribrala do hlavy.

Podnetom na písanie takejto úvahy je rozspomenutie na blízke i ďaleké vyjadrenia mojich najbližších. Už sa len spoločne smejeme čo som ja povyvádzal a vyvádzanie ma drží doteraz. A smelo môžem povedať že som pravý teeneger, ktorý natrápil a pridal vrásky svojim rodičom dostatočne.

Asi skončím bez pointy, takže ako vyšetrovateľ by som veľmi ďaleko nezašiel. Lebo v mojom blogu je pointa ako zrniečko v mechu pšenice, nepodstatná. Ale s dobrým svedomím v srdci viem že som týmto článkom žiadny hlúpi čin nespravil.

Klop, klop na drevo nech mi to vydrží dlho...

 Úvaha
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
tomas  24. 7. 2008 15:52
ale sak to pointu malo kazdy robi vrasky rodicom...
Napíš svoj komentár