1.10 začal môj slobodný život. Aj vnútorné. PO 7 rokoch. Vrátiť sa znova na siete a komunikovať zas a znova s niekým cudzím. Mala som pocit, že som stará a že som to zabudla. Smejete sa? Ja som sa smiala viac, ked som mala niekomu napísať alebo odpísať. Vravím si, že čo? čo teraz? o čom sa mám baviť? V tej dobe ma kamoška presvedčila nech skúsim jednu sociálnu sieť, vraj podľa nej je to lepšie ako tam kde som bola. Skúsila som. Ale našla som aj tam takých chlapov že....Ach. 

Ale bolo fajn byť slobodná. Nezáväzne flirtovať. Písať. Neupínať sa na jedného. Bolo to oslobodzujúce po tých rokoch. Ale dlho som nevydržala byť sama. Asi pol roka. Ale to bolo skoro, ale na to sme prišli po  mesiaci čo sme to skončili. Mňa to vtedy bolelo, bola som zamilovaná tak ako dlho nie. Ale o tomto to nebude teraz. 

...

Našla som jedného fajn týpka, ktorému nevadilo byť ticho a počúvať hudbu. Väčšinou on počúval mňa. Ale išlo o to, že sme len tak jazdili mestom, počúvali hudbu na ktorú ma namotal a len sa stratili každý vo svojich myšlienkach. To ticho bolo proste úžasne. Len hudba a myšlienky. Vždy som pri ňom vypla. Ked nás to omrzelo, pozerali sme filmy. Stiahol každý film, čo som našla. A málokedy povedal počas filmu, že je to blbosť. Zlatý bol. Vždy si našiel čas. Dá sa to pochopiť? Toto bol jediný človek, ktorý bol ten za koho sa vydával a nechcel nič viac. Chápal status kamaráti. 

V tej dobe som spoznala cez siete viac ľudí, ale každý z nich sa po čase prejavil. Svojím spôsobom. Jeden tak hnusne klamal, že keby si niektoré veci nezistím zo zvedavosti tak doteraz si myslím že je všetko pravda. Tak hnusne klamal. A pritom by ste to nepovedali, mal dosť nevinnú tváričku. 

 Denník
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár