Tak som ho teda čakala. Prešla hodinka a ja som už začínala byť nervózna. Tak som mu zavolala. Mobil mal vypnutý. Skúsila som to aj pár minút po tom, ale stále bol vypnutý. Tak som čakala ešte asi polhodinu, ale on stále nechodil. Nechápala som. Ved autobus by nemohol až tak meškať. Tak som odišla domov. Asi o hodinu na to, ked sa stmievalo mi napísal.
,,Kde si?" napísal mi.
,,Doma. " odpísala som.
,,Ja som už prišiel. Prepáč, že meškám. "
,,No ja som ťa čakala dosť dlho, tak som odišla. A prečo si mal vypnutý mobil?" spýtala som sa ho. Tak som tešila, až som domov prišla nahnevaná. A on si ešte vypol mobil. Super.
,,Nestihol som ten bus, musel som ísť na druhý a vybil sa mi mobil. " odpísal mi.
,,Tak nabudúce si ho nabi, nech viem čo sa deje. " odpísala som mu.
,,Takže dnes sa už neuvidíme?" spýtal sa.
,,Nie, je neskoro. Nabudúce. " tým som dala najavo, že aj nejaké nabudúce bude. Mal by byť len rád.
,,Ok, tak nabudúce. " odpísal. A ja som sa nestarala viac.
Asi po týždní sme sa dohodli na ďalšom stretnutí. Tentoraz mi sľúbil, že príde načas aj mobil mal zapnutý. Povedal mi aj čo bude mať oblečené, aby som ho spoznala. A ja jemu takisto. V ten deň som si dala na seba záležať. Dala som si tričko a hnedú sukňu, to si pamätám. Na poslednú chvíľu som poprosila Denisu, aby išla so mnou. Neviem, mala som strach, lebo sme sa mali naozaj stretnúť. Tak som mu napísala nech vie, že neprídem sama.
,,Prídem aj s kamarátkou. Nevadí?" spýtala som sa ho.
,,Nie, len si mohla dať vedieť skôr. Prišiel by som aj ja s kamarátom. " napísal.
,,Budem ťa čakať na zastávke, tak keby niečo volaj. " napísala som mu.
Tak sme sa teda vybrali na autobusku s Denisou. Išli sme na nástupište 2, síce to boli diaľkové linky ale aj minule tu mal vystupovať, tak som nepochybovala o tom, že som na tom správnom čísle. No ale nebola som. Volal mi.
,,Prosím?" zdvihla som. Nepamätám si, či sme si vtedy prvýkrát volali ale to je teraz nepodstatné.
,,Kde si?" spýtal sa ma.
,,Ved na autobuske, čakám ťa. " povedala som.
,,Aj ja. " povedal a ja som sa začala obzerať.
,,A ty si kde? Ja ťa nevidím. " povedala som nervózne.
,,Na sedmičke. A ty?" spýtal sa.
,,Ja som na dvojke. Som myslela, že tu vystúpiš. "povedala som.
,,Tak idem za tebou. " a tu som ho mala nechať nech ide. Lenže som to pozmenila.
,,Nie, vieš čo podme si naproti. Ved ma azda spoznáš. " povedala som mu a on že fajn. Tak sme si išli naproti. Ved on ma aj mal spoznať, kedže som mu napísala čo budem mať na sebe. A tak sme sa obišli. Ja som aj na chvíľu mala pocit, že som ho zazrela, lebo len jeden čo išiel okolo mňa mal košeľu, ale nebola som si istá. A ked som sa obzrela neskôr, tak sa stratil v dave. A on potom len napísal neskôr, že ho to mrzí že sme sa zas minuli a že išiel ku kamarátovi. Takže druhé stretnutie zas nevyšlo. Bola som z toho sklamaná, lebo zas som sa nachystala a zas nič. A jeho to ako keby netrápilo. S Denisou sme ešte chvíľu boli vonku a potom som išla domov. Mamina sa ma hned pýtala, že ako bolo a ja som jej so smutnou tvárou musela oznámiť ,,zas sme sa minuli". Ona len krútila hlavou, že ako to je možné. A ked som jej oznámila že sa s ním mám tretíkrát stretnúť, tak len krútila hlavou a pýtala sa ma ,,stojí ti to za to, aby si sa trápila?" a ja som povedala, že mu dám ešte šancu. Je pravda, že som bola doňho. Aj ked sme sa nevideli, nevidela som ani jeho fotku, ale aj tak mi to stačilo aby som sa zamilovala. Aj som mu to napísala. Ešte predtým tretím stretnutím. Ale on len napísal, že on do mňa nechce byť. Tak ma to trochu sklamalo, ale vravela som si že budeme aspoň dobrý kamaráti. Nejak som sa netrápila. Stretnúť som sa aj tak chcela. A tentoraz som dúfala, že to stretnutie vyjde.
V tej dobe som si písala s jedným chalanom. Volal sa Tomáš a bol z Trenčína. Bolo to len kamarátstvo a nič viac. Vedela som, že sa nikdy nestretneme, lebo Trenčín bol dosť daleko a ja dosť mladá na taký vzťah. Na diaľku. Ved vlastne aj Maťo bol môj kamarát. Len s tým sa dalo skôr stretnúť, aj ked doteraz nám to nejako nevychádzalo. A tak som mu raz povedala o tomto Tomášovi. A on sa naštval. Vtedy som nechápala.
,,Prečo sa hneváš? Ved on je len kamarát, presne ako ty. " napísala som mu na pokeci.
,,Nechajme to tak. Ale mala si mi povedať, že si píšeš aj s iným. "
,,A načo? Ani ja sa ťa nepýtam s kým si píšeš. Sme len kamaráti. " napísala som mu a vysvetlila mu to.
,,Ok, ako povieš. " odpísal. Vtedy mi to už nedalo.
,,Ty žiarliš? Ved aj tak by si so mnou nikdy nechodil, sám si to povedal, tak čo sa deje?" zabŕdla som doňho.
,,Tomu never, to som určite povedal, ked som bola naštvaný. " odpísal.
Tak po prečítaní tejto vety sa mi rozbúchalo srdce. A prečítala som ju asi dvakrát alebo trikrát za sebou kým som odpísala. Ešteže som sedela v knižnici pri počítači, takže som nemohla nahlas výskať či tešiť sa. Len som sa usmievala. A potom som sa ho opýtala.
,,Aha. Takže opýtam sa ťa, chodil by si so mnou niekedy?" napísala som mu dúfajúc v kladnú odpoved.
,,Rád by som s tebou chodil. " odpísal.
,,Vážne?" spýtala som sa ešte raz.
,,Vážne. " odpísal.
,,Tak dúfam, že naše dalšie stretnutie nám už konečne vyjde. " napísala som mu celá šťastná. Kto by sa netešil po tejto vete viac ako predtým?
,,A kedy sa stretneme?"
,,A čo tak v piatok?" navrhla som.
,,Ok. " napísal a tak sme sa dohodli na čase. Mal prísť okolo 16h, takže som sa zas začala tešiť. A moja mama len krútila hlavou, že koľko šancí mu dávam aby prišiel. A ja som verila a dúfala, že tento raz to musí vyjsť. Inak sa fakt nahnevám. Tentoraz som prišla sama. Zas som čakala na tej dvojke a chvalabohu, vystúpil tam. Ja som sedela a on ma oslovil. Chvíľu to bolo rozpačité. A hlavne ja som sa tak hanbila, že som bola ticho a odpovedala som len ,,áno či nie" . Išli sme sa prejsť a prišli sme až k mojej škole, kde som mala začať od septembra chodiť. Tam sme si sadli a konverzácia sa mohla začať. Už som začala hovoriť aj súvislé vety. To som vedela, že je to dobré. Rozprávali sme sa dlho a o všetkom. Potom sme odtiaľ odišli a išli sa prejsť. Alebo skôr som ho išla odprevadiť. V polovičke cesty sa ale rozhodol, že pôjde odprevadiť on mňa vraj ,,aby si nešla po tme sama".
,,A minule čo sme sa minuli, tak si kam šiel?" spýtala som sa ho.
,,Ku kamarátovi. " povedal.
,,Ty tu máš kamaráta?" spýtala som .
,,Hej ,v čepeni. " odpovedal.
,,Aha. " povedala som. V tej časti som ešte nebola, ale raz sa tam azda pôjdeme prejsť, pomyslela som si. Pusa nepadla. Alebo teda hej. Ale len na ruku. Dal mi pusu na ruku. Asi sa hanbil. Ale bolo nám dobre. Dúfala som, že by si ma mohol spýtať či spolu nebudeme chodiť. Ale asi bolo ešte zavčasu. V ten večer som bola rada, že som mu dala ešte šancu a stretli sme sa. Konečne.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
dconan
27. 8.augusta 2013 20:54
sranda skutocny pribeh ?
Napíš svoj komentár