Raz, po dlhom čase, som ho išla odprevadiť ja na stanicu. Vlak mu išiel okolo deviatej hodiny večer, ale ja som ten čas nejak nevnímala. Hlavné bolo, že som bola s ním. Ak by to bolo na mne, tak by som najradšej bola aby ostal, ale potom mu išiel až v noci okolo tretej autobus. A to bolo dosť neskoro.
Bol letný večer, takže už poriadna tma. Je pravda, že od stanice to mám trošku ďalej, ale ved mojím krokom to zbehnem rýchlo.
,,A nebudeš sa báť ísť sama domov?“ spýtal sa ma Maťo.
,,Nie, v pohode. „ tvárila som sa, že sa nebojím.
,,Určite? Lebo ja sa hnevať nebudem.“ povedal mi.
,,Určite." tvrdila som, aj kde trochu strach som mala. Predsa len tá ulica sa mi zdá trochu tmavá a nebezpečná. Aj ked neviem kde sa mám v našom meste cítiť bezpečne.
,,Tak a sme tu. Kedy ti to ide?“ spýtala som sa ho.
,,Chceš sa ma zbaviť? Asi za 10 minút. „ odpovedal a usmial sa.
,,Nie, to bola len taká zdvorilostná otázka. Len škoda, že ti nejde niečo o trochu neskôr. „ povedala som smutne.
,,Mhm, ja by som tiež rád ostal. Ale sama si videla, že by mi išiel až ráno autobus. A ty sa potrebuješ aj vyspať. „ povedal.
,,Ja viem. Možno inokedy. „ povedala som. A potom sme sa ešte chvíľu rozprávali a dohadovali, kedy sa uvidíme. Až zahlásili príchodu jeho vlaku.
,,Tak ma potom prezvoň, že si prišiel v poriadku domov.“ poprosila som ho.
,,Ozvem, aj ti napíšem. Aj ty mi napíš. Bojím sa ťa pustiť takto samú. Daj si pozor. „ povedal mi a ja som len prikývla. Počkala som kým nastúpi do vlaku a ešte som mu zakývala, až kým mi nezmizol z dohľadu.
Tak a potom som nadhodila rýchly krok. Chvíľu som tak išla, až zrazu som počula za sebou kroky. Zrýchlila som, a tie kroky tiež. Tak som sa zľakla ako ešte nikdy. Rozmýšľala som čo spravím. Mám vytiahnuť mobil a tváriť sa, že s niekým volám? Alebo čo? Potom ma to napadlo. Zastala som. Tvárila som sa, že si niečo pozerám. A okolo mňa prešiel taký mladý chalan. Tak som si vydýchla. Normálne mi bolo do smiechu, že ako som sa bála a pritom som ani nemusela. Ale potom som už ozaj bola doma za desať minút. Tak som sa neponáhľala ešte nikdy domov.
,,Ty čo si utekala?" spýtala sa ma mama.
,,Asi tak nejako. Neuveríš ako som sa bála. " povedala som.
,,A čoho?" spýtala sa. A tak som jej to rozpovedala. Len krútila hlavou. Neskôr ked som si spomenula že som Maťovi zabudla napísať, mi prišla od neho sms.
,,Ahoj už som doma. Vďaka za krásny večer. Bolo mi s tebou super. A ty? Si už doma?" napísal mi on. Ja som si až vtedy uvedomila, že som mu zabudla napísať.
,,Hej, som už dlhšie doma. Prepáč, zakecala som sa s maminou. Aj mne bolo dobre. " odpísala som mu.
Tú príhodu čo som išla sama večer domov z vlakovej, som použila na slohovú prácu. Už ani neviem aká to bola téma, ale tento príbeh tam bol využitý a trochu pozmenený. Ale fakt len trochu.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár