,,Ešte stále sa ma to nespýtal. " povedala som smutne.
,,Ale nechápem prečo. Možno to nemyslí vážne. " krútila hlavou Petra.
,,Tomu neverím. Prečo by mi potom povedal, že ma ľúbi? To sa nehovorí len tak. " zastávala som sa ho.
,,Tak potom neviem. Skús mu to nejak naznačiť. " poradila mi.
,,A ako? Vieš mi povedať?" spýtala som sa. Nevedela. Ale mňa za okamžik niečo napadlo.
,,Spýtam sa ho to ja. A bude. " skrsol mi nápad.
,,To nemôžeš? Ako to bude vyzerať? To on musí spraviť. " nechápala Petra.
,,Ako by to malo vyzerať? Nebudem čakať. Už ma to nebaví. Aspoň budem mať odpoveď na otázku, či to myslí vážne. " mykla som plecom.
,,,On by mal urobiť prvý krok a nie ty. " stále si mlela svoje Petra.
,,Veď ju nechaj, nech sa ho to opýta. Zbytočne týmto čakaním len strácaš čas. " povedala Marianna.
,,Vidíš takto ma máš podporiť. Chcem vedieť na čom som. Nabudúce keď sa stretneme, naberiem odvahu a spýtam sa ho to. " povedala som.
,,Rozmysli si to ešte. " uzavrela to nakoniec Peťa.
Nerozmyslela som si to. Asi o týždeň na to som nabrala odvahu a spýtala som sa to. Prázdniny sa pomaly končili, chcela som v tom mať jasno. Išla som ho ako inokedy odprevadiť na stanicu. Ale tentoraz išiel skôr a nie až večer. To by som sa asi bála ísť zas sama. Prišli sme tam včas, takže sme mali asi ešte 15 minút čas. Rozprávali sme sa o tom čo budeme na druhý deň robiť a kedy sa asi uvidíme. Ostávalo nám pár minút. A ja som vedela, že buď teraz alebo nikdy.
,,Chcem sa ťa niečo spýtať. " začala som.
,,A čo?" opýtal sa s úsmevom na tvári.
,,Ja...Chceš so mnou chodiť?" vysypala som to zo seba. Strašne som sa bála, že ma odmietne. Aj keď mi povedal, že ma ľúbi ale otázku nevyslovil. Bála som sa.
,,Jasné, že chcem. " odpovedal s úsmevom.
,,Naozaj? " spýtala som sa.
,,Naozaj. Ako si mohla pochybovať? Veď ťa ľúbim. " chytil ma za ruku.
,,Ale prečo si sa ma to potom neopýtal ty? Stále som čakala, a ty nič. Už ma to nebavilo. Tak som sa spýtala teda ja. " povedala som otvorene. Zaujímalo ma, čo na to povie. Aký dôvod.
,,No..Ja som sa bál, že ma odmietneš. " priznal sa nakoniec. Ja som len vyvaľovala oči. Prosím? Nerozumela som tomu.
,,Ale ako si si to mohol myslieť? Veď sme si vyznali lásku, to teda znamená že chcem byť s tebou. To kvôli tomu si sa to neopýtal ty?" nechápala som.
,,Hej, kvôli tomu. Proste som sa bál. Povedali sme si, že sa máme radi, ale tak..." nedokončil.
...ale tak čo? Ach, a ja som si už začala namýšľať, že to nemyslíš vážne so mnou. Ešte že som sa ťa to dnes opýtala. Asi by som inak čakala donekonečna. " pokrútila som hlavou.
,,Prepáč. Mal som sa to spýtať ja. " ospravedlnil sa mi.
,,Už to neriešme. Teraz teda oficiálne spolu chodíme. Konečne. " povedala som celá šťastná.
,,Presne tak, už sme spolu. A práve v tejto krásnej chvíli mi prichádza vlak. Musím ísť. Nehnevaj sa, najradšej by som ostal, ale potom by si musela ísť ty po tme domov. A to by som sa o teba bál. " povedal starostlivo a pobozkal ma.
,,Nevadí, ved sa uvidíme onedlho. Potom napíš, keď už budeš doma. Nech sa zas nebojím ja o teba. " povedala som. Dali sme si pusu na rozlúčku a on kráčal k vlaku. Ja som počkala až kým nenasadol a ešte som kývala. Až potom som odišla domov. Kráčala som celá šťastná. Dobre, že som nepočúvla Petru. Ktovie ako dlho by som čakala na tú otázku.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár