Som si istá ,že mnoho z Vás si tým prešlo ,ale najväčšia rana namňa čakala vtedy ,ked som to najmenej čakala.
Ale väčšinou to tak býva.
Moje problémy začali vtedy ked mi matka oznámila ,že sa sťahujeme.
Bola som z toho totálne vyvedená zmiery ,ale na druhej strane som si uvedomovala ,že zbitočním krikom a plačom sa nič nevyrieši.
Ale to ,že mi to matka oznámila deň pred tým ,ako sme odchádzali bolo naozaj podlé.
"Ale prečo si mi aspoň nedala šancu aby som sa rozlúčila s Laurou",kričala som naňu vtedy.
Laura bola moja úplne najlepšia kamoška.
"Zlatko mrzí ma to ,ale nechcela som aby si sa trápila.Myslím ,že takto to bude najlepšie.Môžeš ísť za ňou dnes a rozlúčiť sa".
"Cože?No tak ty si to vymyslela naozaj svetovo",zamrmlala som a nemala som chuť dalej sa sňou hádať.
Vybehla som na chodbu nášho malého bytu a obula som sa.
Ešte pred tým ako som z rachotom zavrela dvere som počula ,ako namňa mama čosi kričala no nerozumela som jej.
Bežala som dolu schodmi a medzi tým vytáčala Laurine číslo.
"Prosím",ozvala sa ešte rozospatá Laura.
"Ahoj Laura musíme sa súrne stretnúť",kričala som do mobilu.
"Ale čo sa deje Vanesa ved je iba 11 hodín?",zašomrala Laura.
"Bojím sa ,že to môže byť posledný krát čo sa stretneme tak zdvihni zadok a ponáhľaj sa do parku je to naozaj súrne".
"Fajn budem sa ponáhľať ,ale mohla by si mi aspoň povedať čo sa stalo?".
"Všetko sa dozvieš ponáhľaj sa",povedala som a zložila.
Sedela som na práve na lavičke ked som zahliadla blýžiacu sa Lauru.
Ihned som sa pohla smerom ku mne.
"Co sa stalo Vanesa?",povedala Laura hned ako si bola istá ,že ju už budem počuť.
Miesto odpovede som ju silno objala a po tváry sa mi skotúľala prvá slza.
Nečakala som ,že to bude tak rýchlo.
Na počudovanie som bola vždy dosť silná a nič ma len tak ľahko nerozhádzalo,no tentoraz som to nevydržala.
Hnevala som sa sama na seba a v duchu som si nadávala za to aká som slabá.
Ja som predsa tá ,kto každého utešuje a prináša mu optimizmus do života.
"Vanesa zlatko čo je",zašepkala čo najmilšie Laura.
"Sranduješ však?",zasmiala sa Laura no ked sa lepšie prizrela na môj výzor úsmev jej rýchlo opadol.
"Nie nesranduješ...ale...ale prečo ved bolo všetko v poriadku ja nechápem.Tvoj otec povedal ,že sa to z tou prácou vybavilo.Povedal...".
"Ano ja viem čo povedal",prerušila som ju.
"Ale klamal.Nechcel mame robiť zbitočné starosti.A tak zajtra odchádzame",povedala som a po prvej slze nasledovala dalsia.
Laurine oči sa leskly a zdalo sa akoby tie jej chceli na pozdrav vyroniť dalšiu slzu.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
sprejerka01
19. 1.januára 2011 20:56
až na tie gram. chyby je to faajn
Napíš svoj komentár