"Ale mama ved som von len dve hodiny",povedala som rozčúlene.
"Ja viem Vanesa ,ale potrebujeme sa ešte pobaliť a naložiť nábytok".
Po jej slovách som sa znovu rozplakala.
Tentoraz to však nebol obyčajný plač ,ale jeden z tých hysterických po ktorých vás neskutočne rozbolí hlava a ťažko sa Vám dýcha.
Laura ma začala okamžite upokojovať ,no ani jej sa to nedarilo.
"Musíš ísť",pripomenula mi po chvíli a ja som súhlasne aj ked nie veľmi nadšene prikývla hlavou.
Laura sa rozhodla ,že ma ešte pôjde odprevadiť.
To najhoršie však prišlo ,ked sme zastali pred mojím činžiakom.
Znovu ma zaplavil prúd slz a presne tak na tom bola aj Laura.
Len sme tíško plakali a obýmali sa.
"Bež už ,mama bude naštvaná",zašepkala Laura a posledný krát ma objala.
Sedela som vo svojej izbe na veľkej škatuli od televízora.
Tá predsava ,že dnes sa sťahujem na opačnú stranu Slovenska vo mne zbudzovala odpor.
Vždy som túžila navštíviť Bratislavu ,ale nikdy nie tam ostať na stálo.
Jediné čo ma aspoň trochu upokojovalo bolo ,že som sa nemusela báť ,ako zvládnem v tomto stave ešte aj školu.
Bolo práve na začiatku prázdnin a ja ich budem mať samozrejme celá pokazené.
"Máš všetko pobalené?",ozval sa z kuchyne mamin hlas.
"Hej mám",odvrkla som jej.
"Už nás von čakajú sťahováci takže si ber zober veci a pod dole",zakričala mama už trochu miernejšie.
Znechutene som sa postavila a vzala si zo zeme veľkú cestocnú tašku a malý prenosný batoh.
Z námahou som to všetko zniesla dolu a posadila sa do auta.
Mama s otcom naložili do auta posledné tašky a už sme sa pohli.
Z diaľky som pozerala ako mi pred očami mizne moje rodné mesto.
Po chvíli som to však nezvládla a musela som odvrátiť zrak.
Snažila som sa čo najskôr zaspať ,aby mi cesta ubehla čo najrýchlejšie a na šťastie sa mi to aj podarilo.
Celú noc som nespala takže to nebol žiadny problém.
Celú cestu ma prenasledovali strašné sny ťažko rozoznateľné od skutočnosti.
Zobudila som sa celá spotená a vykukla z auta.
Práve sme zastávali.
"Kde to sme?",opítala som sa s hraným záujmom mamy.
"Toto sídlisko sa volá Petržalka",odpovedala mama s úsmevom.
"Tu si určite nájdeš veľa kamarátov",povedala s ironiou v hlase.
Kysli som sa naňu zaškerila a vystúpila z auta.
Možno mala mama pravdu.
Nebude ťažké si tu nájsť kamarátov a hlavne ked je sídlisko plné detí v mojom veku.
Mala som síce iba sedemnásť ,ale momentálne som sa cítila na starú utrápenú babičku.
Zvláštny pocit.
Obzerala som si všetky tie decká ,no oni neprejavili zjavne žiadny záujem.
"Ten žltý činžiak je náš",ukázala mama pred seba.
Pobrali sme smerom knemu a už z diaľky som si všimla skupinku sediacu na lavičke pred ním.
Traja chlapci,jendo dievča.
S chuťou si poťahovali z cigarety a mňa si ani nevšímali.
Až ked som sa nepriblížila.
"Dobrý deň",pozdravila ich mama.
Samozrejme ,že ju odignorovali a ja som sa cítila neskutočne trápne už len kôli tomu.
No ked som zazrela jeho moje pocity sa strojnásobili.
Z lavičky na mňa pozeral krátkovlasý ,modrooký chlapec v rozťahaných rifloch s tým najkrajším úsmevom aký som kedy videla.
Nanešťastie som sa zapozerala tak uprene ,že som si ani nevšimla všimnúť schod pred dverami a samozrejme som sa naňom pekne potkla.
Tašky mi popadali a cely ich obsah skončil rozhádzaný okolo nich.
Mama začala sa mozrejme hystericky vrieskať a nastal ešte hysterickejší záchvat smiechu.
Smial sa j on ,ale najviac sa smialo to dievča.
Vrátila som jej to nepekných vraýedným pohľadom.
Po chvíli sa postavil a začal mi pomáhať zbierať rozhádzané veci.
"Ty si ,ale nešikovná",zasmial sa no ja som sa snažila tváriť čo najvážnejšie ako sa dalo.
"To mal byť kompliment?",odvrkla som na neho.
"Nie urážka",zasmial sa.
Urazene som sa na neho pozrela a zašepkala.
"Dakujem to už zvládnem sama",postavila som sa a snažila sa plným rukami otvoriť dvere.
Ako som aj čakala otvoril ich on a ja som zase bola tá ktorá si nedokáže poradiť ani s prekliatimy dverami.
Tentoraz sa tváril vážne on a len nesmelo prehodil.
"Zdá sa ,že nie".
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
sprejerka01
21. 1.januára 2011 10:42
Ďalej!!!
Napíš svoj komentár