Ved otec prišiel o prácu a takmer nás vysťahovali z bytu takže to bol ten pravý dôvod ,aby sme sa presťahovali.
Moja izba nebola bohviečo ,ale dôležité bolo ,že som nejakú mala.
Ked som mala konečne izbu zariadenú a veci poukladné aj ked len tak zbežne zapla som notebook.
Uf aké šťastie Laura bola online a tak som jej okamžite napísala.
:AHOJ LAURI TAK SOM TEDA TU
:AHOJ NO AKO TO TAM VYPADA?
:EHM NO NIEJE TO AZ TAKE ZLE ALE AJ TAK SA CHCEM VRATIT
:ALE NO TAK A CO CHALANI?
:UF TO MI ANI NEPRIPOMINAJ UZ SOM SA STIHLA AJ PORIADNE STRAPNIT
:TO SA NA TEBA HODI
RESTAN!!!
:MAM VOLA MUSIM BEZAT OZVEM SA TI PA ZATIAL
Ach jasne mama.
Uz si na svoju kamošku nevie nájsť ani päť imnút.
Notebook som vypla a prevalila som sa na posteli.
Zrazu som si spomenula na toho chlapca.
Na toho chlapca s tým najkrajším úsmevom na celej planéte.
S úsmevom hodním oscara.
Nie nesmiem na neho myslieť.
Nestojí ani za to..
Ziadny za to nestojí.
A už vôbec nie niekto s týchto chlapcov.
Už raz som sa v láske poriadne sklamala ked som až po roku zistila ,že ma môj chlapec po celý čas podvádzal.
Môj chlapec.
Je to iba slovné spojenie ,no vyvoláva vo mne príval zvlášnych pocitov.
Sama nechápem prečo.
"Vanesa pod na chvílu sem",zakričala z kuchyne mama.
Pomaly som sa pozviechala z postele a prišla do kuchyne.
"Co sa deje mama?",opítala som sa bez záujmu.
"Mohla by si prosím vyniesť smeti?".
Neodpovedala som ,ale miesto toho som jej naštvane vytrhla zruky vrece a pobrala sa dolu.
Zastala som tesne pred dverami a počúvala či tam náhodou niekto nejde no ked som sa už chystala otvoriť všimla som si ,že niekto prichádza a posadil sa na lavičku.
Pomaly som otvorila dvere a srdce sa mi rozbúchalo na poplach.
Bol to on.
Sedel tam úplne sám a zapaľoval si cigaretu.
Zo záujmom si ma prezeral no nepovedal ani slovo.
Pobrala som sa ku smetným košom a šikovne som hodila vrece dnu a hned sa aj vracala spať.
A ani nemusíte hádať čo sa mi stalo tesne pri dverách.
Samozrejme som sa potkla.
Znovu na zemi ,znovu som sa strápnila ,znovu záchvat smiechu.
Avšak tentoraz som si nepekne udrela nohu.
Ked vydel ,že sa nechystám postaviť pristúpil ku mne.
"Stalo sa ti niečo?",povedal vážnym hlasom.
"Len noha",zašepkala som a zasypela od bolesti.
"Pod pomôžem ti",povedal a jemne ma zdvihol zo zeme a posadil na lavičku.
"Ty si ale nešikovná",povedal a usmial sa.
Znovu ten krásny úsmev.
"To už som počula",zamrmlala som.
"Ukáž pozriem sa ti na to",zašepkal.
"Co?Načo?",odvrkla som.
"No predsa na tú nohu",zasmial sa.
"Nie dakujem netreba ,už je to trochu lepšie",povedala som potichu.
"To som rád.Bude to len vyvrtnutý členok."
"Hej jasné",zamrmlala som znovu.
"Ale tebe nejako nieje do reči",zasmial sa znovu a ja som už tomu jeho smiechu nedokázala odolať.
"Máš krásny úsmev",zašepkala som no potom som si okamžite priložila na ústa ruku a totálne som očervenela.
Ako čosi také somňa vlastne mohlo vyliesť?
"To mal byť kopliment?",zasmial sa a zjavne mi tým chcel pripomenúť naše prvé stretnutie.
"Nie urážka",povedala som a zrazu som sa pristihla pri tom ako sa taktiež usmievom.
Ihned som nahodila späť vážnu tvár.
"Ale ani ten tvoj nieje na zahodenie",skonštatoval.
"Ehm dakujem ,ale už by som mala ísť".
"Tak skoro?",opítal sa sklamane.
Mykla som plecom a pomaly dokrývala ku dverám.
Pomaly mi ich otvoril a vbehla som dnu.
Už nebolo žiadne ahoj ani žiadny úsmev proste za mnou znovu zavrel dvere a posadil sa na lavičku.
Vytiahol balíček cigariet a zapálil si dalšiu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
sprejerka01
22. 1.januára 2011 19:14
Ďaleeeeeeeeeeeej!!
Napíš svoj komentár