Môj chlapec 4.časť

Prvá noc v novom byte bola ťažká.
Neustále som sa prehadzovala na posteli každý môj pokus zaspať zlyhal.
Zaspala som len okolo tretej ráno a tak to aj vypadalo.
Vstala som o jednej poobede ,čo mamu dosť prekvapilo kedže od malička som bývala ranné vtáča.
"Vyspala si sa?",opítala sa ma ked som sa konečne vyšmochtala z postele a docupkala do kuchyne.
"Ani veľmi nie",zašomrala som a vzala si z linky balíček cereálií.
Mama sa z chuti zasmiala.
Už dlho som ju nevidela smiať sa.
Potešilo ma to dokonca tak ,že som sa začala smiať spolu sňou.
"A kde je otec",povedala som obzerajúc sa po kuchyni.
"No predsa v práci",povedala prekvapene mama.
"O jasné",spomenula som si zrazu a pobrala sa z miskou plnou cereálií do obývačky.
V televízii práve išiel nejaký film o policajtoch čo ma vonkoncom nezaujímalo a tak som behala od jedného programu k druhému no nič zaujímavé som nenašla.
Nahnevane som sa zodvihla a odniesla do kuchyne misku.
Vtedy som začula ako sa mama skýmsi na chodbe rozpráva.
"Ano dakujem veľmi pekne",mrmlala mama.
"Dúfam ,že sa jej bude páčiť",počula som mužský hlas.
"Určite",zasmiala sa mama a už som iba počula cvaknutie zámku na dverách.
"A Vanesa tu si?",povedala mama s úsmevom.
V ruke držala krabicu previazanú modrou mašľou.
"CCo to má znamenať?",povedala som nechápavo.
"Máš predsa narodeniny zabudla si?".
"Meniny",opravila som ju nahnevane.
"O prepáč jasné meniny ja viem",
"Nikdy sme si na meniny nedávali darčeky",poznamenala som.
"Ja viem zlatko ,ale po tomto darčeku už túžiš dlho",usmiala sa mama a opatrne položila na zem škatuľu.
"Tak pozri sa dnu",zašepkala.
Z nechuťou som si sadla vedľa krabice a pomaly odviazala stuhu.
Hned ako som však krabicu otvorila srdce mi poskočilo ako malému dieťaťu ,ked dostane svoj prvý bicykel.
Z krabice namňa vydesene kukalo malé chlpaté šteniatko.
Očká mu žiarili ako hviezdičky.
Neodolala som a okamžite sa po ňom natiahla a vyobýmala ho.
"Tomu neverím mama ,to nieje možné ty predsa neznášaš psy",kričala som od šťastia.
"No ked som vydela toto čudo ,zmenila som názor ,usmiala sa mama.
"Tu máš pre neho aj vodítko a všetko potrebné".
"Dakujem mama",povedala som a vrhla sa jej okolo krku.

Okamžite som chcela Guľku zobrať na prechádzku.
No áno.Dala som jej meno Guľka.
Trochu zvlášne ,ale vypadala presne ako malá chlpatá guľka.
Bola fakt roztomilá.
Aby sme boli v obraze do dnes je.
Bežali sme spolu po shodoch.
Sem-tam jej nejaký ten schod nevyšiel a spadla rovno na ňufáčik ,no hned sa odvážne postavila a pokračovala.
Ked som vysmiata vybehla z vchodu ,tak naplno som sa venovala Guľke ,že som si vôbec nestihla všimnúť starú ,dobrú partiu sediacu na lavičke ,ako naposledy.
"Jejo ,akého má krásneho psíka, z toho by bol guľáš",zasmialo sa blond vlasé dievča sediace vedľa neho.
Vedľa neho...ved ja vlastne ani neviem ,ako sa volá.
"Klaudia si trápna",ozval sa a zoskočil z lavičky.
Sikovne ma chytil za ruku a začal ma ťahať dalej od nich.
"Co to robíš?",bránila som sa.
Ked sme boli dosť daleko od nich zastavil a čupol si ku Guľke.
"Zlatý pes",poznamenal.
"Ano ja viem",povedala som ironicky
"Ako sa volá",opítal sa no namňa sa ešte stále ani nepozrel.
"Ehm guľka",povedala som tak trochu zahanbene a čakala ,že sa bude jej menu ,ako "poriadny" chlap smiať ,ale nestalo sa tak.
"To sa k nej hodí",povedal vážnym hlasom a postavil sa.
Ocitli sme sa priamo oproti seba.
Chvíľu sme len tak stáli no potom sa odomňa ostiahol.
"Ja už asi pôjdem naspäť",zašepkal.
"Nie nechod",Zvýskla som.
O už zase.
Už zase som neodolala.
Už zase som sa tak strašne strápnila.
"Nemám ísť?",zasmial sa.
Ten krásny úsmev.
Už viem čo odpoviem.
"Nie".
"Naozaj nie?",opítal sa a prisunul sa blyžšie.
"Nie",povedala som ešte raz a srdce mi búšilo ako splašené.
"Tak dobre",zašepkal.
Vtedy bol už tak blýzsko ,že som cítila jeho dych na tváry.
Silno si ma pritiahol a pobozkal.
Bozkával ma neskutočne rýchlo.
Bolo to šialené.
Po chvíli som už nevládala ani z dychom ,ale nemala som odvahu prestať.
Vedela som ,že je to naňom.
Vedeka som ,že ja to nedokážem ,že sa neovládnem.
Zrazu ma odstrčil.
Jeho pohľad ma vydesil.
Pozeral namňa ako hladný vlk.
Nikdy pred tým som nikoho nevidela sa tak dívať.
"Ja už idem",zasypel a pobral sa smerom ku nášmu činžiaku.
Pomaly som ho nasledovala.
Bolo mi to trápne ,ale iná možnosť ako sa dostať domov nebola.
Preška som okolo nich ,akoby sa nič nestalo.
Nenápadne som pootočila hlavu k nemu no ani sa namňa nepozrel.
Nevenoval mi ani sekundu.
Co najrýchlejšie som vklzla dnu vzala Guľku na ruky a ponáhľala sa schodmy do nášho bytu.

 Blog

5 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu