Neviem či preto ,že tam nebol on a nemusela som sa uhýbať jeho pohľadom ,alebo preto ,že sa mi okolo nich podarilo prejsť bez toho aby som sa znovu strápnila.
Sadla som si nedaleký trávnik.
Guľka behala neposlušne okolo mňa.
Sledovala som ako behala hore dole a takmer mi vyskočila duša z tela ked ma niekto chytil za plece.
Prišiel tak potichu ,že som si ho ani nestihla všimnúť.
"Vedel som ,že ťa znovu stretnem",povedal váhavo.
Neodpovedala som.
Ani som vlastne nevedela ,ako by som mu mala odpovedať.
"Ako sa máš?",jeho otázka ma prekvapila.
Nikdy nebol taký priamy.
"Fajn",odpovedala som bez záujmu.
Teda aspoň som sa tak tvárila.
"Mimochodom ja som Maťo",usmial sa.
On sa usmial.
Neustále sa tváril tak vážne až ma to prekvapilo.
"Vanesa",zašepkala som prekvapene.
Tak teda Maťo.
Konečne viem ,ako sa voláš.
"Ehm no ja som sa ťa vlastne chcel opýtať či by si mi dala svoje číslo",povedal znovu vážne.
Ani chvíľu som neváhala a okamžite mu nadiktovala svoje číslo.
"Prezvoním ťa ,aby si mala moje",povedal a hned ma aj prezvonil.
Ked som pozrela na display a videla tam jeho číslo príjemne ma zahrialo pri srdci.
Už dlho som nemala taký pocit.
Bolo to ,ako keby som mala istotu ,že mi už za žiadnu cenu nemôže ujť ,že už je iba môj.
Ale samozrejme ,že to bol zase iba pocit.
Ako si ho ,ale uložím.
:MOJ CHLAPEC vyťukala som do telefonu.
Bolo to zvlášne ,ale tak som to chcela.
Akoby som si myslela ,že ked to tam napíšem ozaj to tak bude.
Ked som dopísala pozrel namňa a usmial sa.
Bože ten jeho úsmev.
Mala som chuť hodiť sa mu okolo krku ,pobozkať ho a už nikdy ho nepustiť.
"Nechceš sa ísť somnou niekam prejsť?",opítal sa ma po chvíli.
Na súhlas som sa postavila.
"Kam pôjdeme?",opítala som sa ho.
"Vedel by som jedno miesto".
Kráčali sme asi päť minút.
Za ten čas sme si nevymenili ani jedno slovo.
Došli sme pred akýsi cintorín.
Do cintorínu viedli dlhé schody.
Bola som prekvapená ,ked sa pobral práve tam.
Ostala som ako obarená.
Ked si všimol ,že ho nenasledujem otočil sa a zakričal.
"No čo tam stijíš?Pod hore".
Vybrala som sa hore schodmy a zastali sme až za bránou pri akejsi lavičke.
"Sadneme si tu?"opítal sa potichu.
"Ehm no mne je to úplne jedno",zašepkala som a cítila som sa totálne nesvoja.
Ešte nikdy som nebola na cintoríne len tak pre nič za nič a naviše mi to pripadalo poriadne nezdvorilé ,ale nemala som odvahu protirečiť mu.
Pomaly som sa posadila a on sa posadil vedľa mňa.
Sedel úplne na opačnom konci lavičky ,ako ja.
"Prečo tak daleko?",opítal sa.
"Prosím?".
"Prečo si si sadla tak daleko?",povedal otrávene.
"Aha.No asi preto ,lebo som si sadla prvá",zasypela som.
Usmial sa a prisadol si ku mne tak blýzsko ,že ma takmer vytlačil z lavičky.
No páčilo sa mi to tak.
Z vrecka vytiahol krabičku cigariet a zapálil si.
Kým fajčil nepovedal ani slovo.
"Si odtiaľto?Ešte som ťa tu nevidel",povedal ked na zem odhodil ohorok z cigarety.
"Nie prisťahovali sme sa z Košíc".
"To je pekne daleko",zašomral.
"Ano je",prisvädčila som.
Začal ma jemne hadiť po tváry.
Cítila som sa trochu zvlášne ,ale nebránila som sa.
Po chvíli ma pobozkal.
Tentoraz to nebolo ,ako prvýkrát.
Bozkával ma jemne.
Bola som ako v siedmom neby.
Po chvíli však začal rýchlejšie a stupňoval to viac a viac.
Znovu som nestačila z dychom.
Znovu to bolo také šialené no ešte lepšie.
Postupne ma začal hladiť po nohe.
Ešte stále som sa nebránila no čím dalej tým viac sa správal zúrivejšie.
Už to nebolo hladenie ,ale tlačil ma na seba doslova nasilu.
Snažila som sa vytrhnúť z jeho zovretia no on ma nemienil pustiť a bozkával ma ešte rýchlejšie.
Prestávalo sa mi to páčiť a tak som svoj pokus zopakovala.
To ho zrejme nahnevalo a zúrivo ma od seba odstrčil.
Postavil sa a zakričal.
"Co ti je do riti?Správaš sa ako malé decko".
Jeho pohľad bol znovu ,ako pred tým.
Tentoraz však ešte zúrivejší.
Mala som strach a bála som sa čo i len pohnúť.
Po chvíli som sa však pomaly postavila a sledovala jeho reakciu.
Ani sa nepohol no sledoval ma ,ako tyger ktorý striehne na svoju obeť.
Chcela som odísť no okamžite sa pohol zamnou a zdrapil ma za plece.
"Pusti ma!",zakričala som.
Nevšímal si ma a držal ma dalej.
Tahal ma ku lavičke a nasilu ma naňu posadil.
Nesnažila som sa brániť vedela som ,že to nemá význam no strach a zdesenie som vôbec neskrývala.
"Neboj sa nechcem ti ublížiť.Tváriš sa ,ako by som ťa práve prepadol",usmial sa a posadil sa vedľa mňa.
"Mrzí ma to.Fakt ma to mrzí.Ja...neviem čo to domňa vošlo naozaj.Dúfam ,že sa namňa nehneváš".
"Ja...nehnevám sa",zašepkala som.
Pohladil ma po lící a nahol sa ku mne ,aby ma pobozkal.
Odvrátila som hlavu.
Guľka behala veselo okolo nás.
Znovu sa namňa usmial a pokúsil sa pobozkať ma druhý raz.
Ten úsmev.
Napriek všetkému som neodolala.
Znovu ma bozkával tak jemne.
Vôbec o nič sa nesnažil.
Verila som mu.
Po chvíli skončil a postavil sa.
"Pod odprevadím ťa domov".
"Ale ja ešte nejdem domov",usmiala som sa,on sa však tváril znovu vážne.
"Pod odprevadím ťa",zopakoval.
Nenamietala som a sklamane som sa postavila.
Vôbec som nechápala o čo mu išlo no prešla som okolo neho a kráčala schodmi von z cintorína.
Ked ma dobehol jemne ma pobozkal na líce.
Bez slova sme kráčali vedľa seba až pred môj vchod.
Ked sme boli pri lavičke ,kde samozrejme sedela jeho partia ,bez slova sa posadil na lavičku.
Samozrejme ani sa nepozdravil ,ani sa namňa len nepozrel.
Ved čo som vôbec čakala.
Zo sklonenou hlavou som vošla do vchodu.
Unudene som sa zvalila do postele.
Po líci sa mi skotúľala slza.
Prekvapene som si ju zotrela.
Ja plačem?
Plačem kôli nemu?
Už zase plačem kôli chlapovi?
Hm zrejme to bude tak.
Mám síce viac dôvodov pre plač ,no tentoraz to bude asi naozaj kôli nemu.
Znovusom sa zamotala do vlastnej siete...
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
katuska8808
25. 1.januára 2011 17:55
júúú... tak toto ešte bude zaujímavé
Napíš svoj komentár