Môj chlapec 7.časť

Celý deň mi behal po rozume iba on.
Nedokázala som sa sústrediť absolútne na nič.
Nevedela som pochopiť jeho nezmyselné správanie.
Vysvetľovala som si to tak ,že sa zamňa zrejme hanbí.
Ale na čo ,potom zamnou chodí.
Rozhodla som sa ,že to musím raz a navždy vyriešiť.
V láske som sa už raz sklamala a nechcem to prežiť od znovu.

Do kuchyne som vletela ako veľká voda.
"Co sa deje Vanesa?",povedala prekvapená mama.
"Ale nič...čo máme na raňajky",opítala som sa.
"No myslím ,že už máš dosť rokou na to ,aby si si pripravila raňajky aj sama",odstavila ma mama.
Nervozne som prešla okolo mami a nazrela do chladničky.
Vytiahla som si z nej čokoládový jogurt a posadila som sa pred televízor.
Pozerala som na absolútne nudný program o varení.
Niečo pred obedom som sa však rozhodla ,že sa sním naozaj musím porozprávať a rozbehla som sa na chodbu a začala sa obúvať.
"Kam ideš?",opítala sa ma mama.
"Hned sa vrátim".
"Tak by si zo sebou mohla vziať aj psa",zašomrala.
"Ano potom pôjdem aj sňou",povedala som a vybehla som z bitu.
Zastavila som sa až pred vchodivími dverami.
Bol tam.
Počula som ho.
Z hlboka som sa nadýchla a otvorila dvere.
Hned ako si ma všimli odomňa odvrátili zrak.
Medzi nimi bol aj Martin.
"Chcem sa stebou porozprávať",povedala som odhodlane a všetci sa znovu prekvapene otočili smerom ku mne.
"Somnou?",povedal prekvapene.
"Ano stebou",zašepkala som.
"Tak fajn",povedal zo záujmom a postavil sa.
Nečakala som ,že to prebehne tak ľahko a rýchlo.

"Tak o čom sa chceš porozprávať?",opítal sa ma pokojne.
"Ja...vlastne ani neviem...Chcela by som sa ťa len na niečo opítať",povedala som a pozrela sa mu do očí.
On však okamžite odvrátil hlavu.
"Ano a načo?",opýtal sa ma doslova vydesene.
"Ty...hanbiš sa zamňa?"opýtala som sa ho.
"Hanbim?",povedal prekvapene.
"Ano stále ked sme pred tvojimi kamarátmi tváriš sa akoby sme sa ani nepoznali",povedala som.
"A poznáme sa?",zakričal.
Nechápala som to je správanie.
Za hocijakú maličkosť namňa okamžite vyletel.
Vedela som ,že za tým niečo musí byť ,ale nevedela som prísť na to čo.
"Prečo pomne kričíš",zašepkala som.
"Ja...nekričím",povedal potichu.
Nahnevane som sa otočila a rozbehla som sa smerom ku cintorínu.
Bežala som tak rýchlo ako som vládala.
Obrátila som sa no on sa ani nepohol.
Stál na tom istom mieste a pozeral sa do zeme.
Posadila som sa presne na tú istú lavičku ,kam ma pred tým zaviedol on.
Do očí sa mi znovu tisli slzy ,no statočne som ich zadržiavakla.
Po chvíli však prišiel aj Maťo.
Bez slova sa posadil vedľa mňa.
Chvíľu sme tam len tak sedeli až kým sa neozval on.
"Som ,len sprostý feťák",zašepkal a neustále sa pozeral do zeme.
"Ale niesi",povedala som zúfala a dúfala ,že to nieje pravda.
Ze to čo povedal ,bol iba žart.
Vyhrnul si rukáv na mikyne a vtedy som už nemala žiadne pochybnosti.
Z odporom som si prezerala dopichanú ruku.
Tak preto stále nosil mikynu.
Dokonca aj teraz ,ked sú vonku najväčšie horúčavi.
Rukáv si stiahol späť na ruku a otočil sa smerom ku mne.
Chytil ma za ruky.
"Co teraz?",povedala som potichu.
Na viac som sa nezmohla.
"Ale napriek tomu ,že si to čo si nemáš dôvod ma odstrkovať pred svojimi kamarátmi",povedala som naštvane.
Stále bol ticho.
"No tak odpovec mi",zakričala som.
"Sklapni už",zvrieskol zrazu a päsťou zastal tesne pred mojou tvárou.
"Do riti",zašomral a odvrátil sa odomňa.
"Tak teraz som si už istá čo urobím",povedala som a pobrala som sa na odchod.
Chvílu sa namňa len bezhlavo pozeral no potom sa rozbehol zamnou.
Pustila som sa do behu.
Hravo ma však dobehol a zdrapil ma za plece.
"Pusti ma!",vykríkla som a začala plakať.
"Nie nepustím ťa",povedal po tichu a pritisol si ma ku sebe.
Začala som sa histericky brániť a kričať ,no on na moje prosby nereagoval.
Po chvíli som to však vzdala.
Napriek jeho správanie som sa pri ňom cítila bezpečne.
"Prosím nehnevaj sa namňa ja viem ,že som pako",zašepkal no ja som mu nemala v úmysle odpustiť len tak ľahko.
"Zmením sa sľubujem.Ale nebude to ,tak zadarmo",usmial sa.
Prekvapene som sa na neho pozrela.
Ako môže mať takú drzosť ,že mi ešte bude dúvať podmienky.
Odtiahla som sa od neho.
"Prosím?A čo také by si chcel?",povedala som urazene.
"No na začiatok mi budeš stačiť ty",povedal s úsmevom.
Bola som prekvapená ešte viac ako pres tým no neodpovedala som.
"Si ochotná to skúsiť s takám pakom ,ako som ja?",povedak tentoraz vážne až mi jeho výraz prišiel vtipný a začala som sa na plné hrdlo smiať.
"Comu sa smeješ?",povedal urazene no ja som ho miesto odpovede pobozkala.
Bozkávali sme sa dlho a nežne.
Presne tak sa mi to páčilo a vedela som ,že to vie aj on.
Ale ako som aj čakala začal ma bozkávať tým svojím agresívnim spôsobom.
Okamžite som prestala no miesto kričania si ma tentoraz znovu pritiahol ku sebe a nežne ma pobozkal.
Vtedy som si uvedomila ,že to možno nebol taký zlý nápad presťahovať sa do Bratislavy.

"Budem musieť ísť domov",povedala som.
"Ale nie.Toto mi ani nehovor",usmial sa Maťo a objal ma.
"Ale naozaj musím",povedala som vážne.
"Ale večer pôjdeš von však?",opítal sa ma.
"Hm tak to ešte neviem",zasmiala som sa.
Pozrel namňa psími očami a hodil sa na kolená.
Prekvapene som sa na neho pozerala no ani ma nenapadlo požiadať ho ,aby sa postavil.
Nech si pekne odtrpí to jeho správanie.
"Prosím pod",hovoril zo smiechom.
"Ked tak úpenlivo prosíš možno by som aj išla",usmiala som sa a pobrala som sa dopredu.
Vyskočil zo zeme a hned ma dobehol.
Bola som naozaj prekvapená ked si položil moju ruku do jeho ruky no vôbec som sa nebránila.
Pomaly sme kráčali ku nášmu činžiaku.
Cím sme boli blyžšie cítila som väčšie a vačšie napätie.
Bála som sa ,ako sa bude správať ked sa dostaneme ku lavičke ,kde bude určite jeho partia.
Na moje prekvapenie sa nestalo vôbec nič.
Nepocítila som ani náznak toho ,že by moju ruku chcel pustiť.

Prišli sme až ku dverám kde sa zastavil.
Trpla som strachom no neukázala som na sebe ani náznal nervozity.
"Tak večer?",opítal sa ma.
Prikývla som a otvorila dvere.
Stiahol ma späť a pobozkal ma.
Pozrela som sa na partiu sediacu na lavičke a vôbec ma neprekvapilo čo som videla.
Pozerali namňa try páry vypúlených očí ,až som skoro nezardržala smiech.
Najviac ma však prekvapil pohľad blondavého dievčata.
Bola to tipická blondavá ,vymytá kráska.
Jej pohľad bol plný nenávisti ,no snažila som sa ju nevšímať.
"Zavolám ti?",zašepkal a posadil sa na lavičku.
Vybehla som po schodoch a mierila rovno do svojej izby.

Uvedomila som si ,že som sa už pekne dlho neozvala Laure.
Zapla som počítač a okamžite jej napísala.

AHOJ ,AKO SA MAS?

JA SA MAM FAJN A CO TY?

HM ASI MI ANI NEUVERIS ,ALE NASLA SOM SI TU CHALANA.JE NAOZAJ PERFEKTNY,DOKONALY

HM LEN ABY TO NEDOPADLO TAK AKO NAPOSLEDY.PREPAC MUSIM UZ IST.

TY SA NAMNA HNEVAS?

ANO HNEVAM SA.PEKNE DLHO SI SA MI NEOZVALA

PREPAC MRZI MA TO ,ALE BOLO TOHO NAMNA TERAZ VELA.

ANO JA VIEM NECHAJME TO TAK ,ALE NAOZAJ UZ MUSIM PADAT.TAK SA MAJ PAPA

AHOJ....

 Blog

5 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu