No ona mala ešte jednu nevýhodu, chodila s ním do triedy.
Zdá sa, že je to fajn. Veď ho môže vidieť každý deň a má nádej že s ňou aspoň hodí reč. No má to aj svoje nevýhody. Každý deň ho vidíš. A najviac ťa zraní ak s niekým začne chodiť a ešte sa ťa pýta na názor. To je ako posledná kvapka...aj keď sa to zo začiatku zdalo byť všetko úplne dokonalé...
Všetko sa to začalo tým, že som chcela ísť na strednú školu do nie veľmi vzdialeného mesta Žilina. Ponuka súkromného bilingválneho gymnázia ma dosť lákala a veľmi som sa chcela naučiť jazyk. Na tú školu už chodila moja o dva roky staršia sestra, zvykla si rýchlo a hneď si našla aj frajera. A ani som nevedela ako a ocitla som sa na jazykových skúškach na tomto gympli. Všetko tu bolo luxusné, veď len mesačné školné prevyšuje výšku školného na celý rok v inej štátnej škole. Učebne boli skvele vybavené, na chodbách boli namiesto lavičiek pohovky a neupratovali tu upratovačky ale firma na to určená. A tí chalani! Hotový raj! Pamätám si na toho čo so mnou bol na prípravnom kurze na prijímacie pohovory.
Biker, biele zuby, krásne vlasy, hnedé oči, úžasne sa obliekal a milo sa správal. Až neskôr prišli na to, že Maťo- meno toho neznámeho, sa pozná so sestriným frajerom. A tak chlapec nezaháľal a pomocou sestrinho frajera získal moje číslo! Najskôr mi nepísal no potom, ako začalo leto sa všetko obrátilo... vraj na lepšie...
Písal mi, volal, dokonca aj za mnou prišiel do nášho mesta. A ja? Čo som urobila ja! Nič! Sedela doma na zadku.... . A prečo? Ani ja sama neviem. Teraz, odstupom času to veľmi ľutujem. Nie, veľmi nie. Ale urobila som chybu. Mohla som to aspoň skúsiť počúvnuť starších. Leto ubehlo ako voda, nestretli sme sa...ani raz. To kvôli...kvôli MNE!
Začala sa škola a on čistou „náhodou,“ sedel presne za mnou a mojou susedkou Soňou. Stále som si naivne myslela že chce mňa, no po čase som zistila nie len ja, ale aj veľa ľudí okolo čo má ten chalan vlastne za lubom. Martin sa „zaľúbil“ do Soni, mojej spolusediacej. A prečo tie úvodzovky? Pretože ten chlapec, strieda dievčatá ako ponožky a tomu verte! Len čo sa rozšírili fámy po škole, že má frajerku v priebehu dňa či dvoch sa začne rozprávať, že to skončil. Totálny podivín!
Po niekoľkých mesiacoch na tej škole, kde som patrila medzi tých najlepších študentov som sa presvedčila o tom, že sem ďalej chodiť nechcem. Nie pre neho, nie pre haldy učenia ale pre to neznesiteľné dochádzanie, ktoré ma doslova ničilo. A tak, vďaka mojim rodičom, ktorí mi dovolili vymýšľať, som si podala prihlášku na miestne gymnázium. Riaditeľka bola však nepríjemná a tvrdila, že so študentmi z predchádzajúcej školy nemá dobré skúsenosti. Dala mi len mizivú nádej na prestup, vraj na konci letných prázdnin sa uvidí...
Leto bolo krásne, avšak ako pre každého, príliš krátke. Užívala som si ho plnými dúškami ale ku konci augusta ma premkla panika. Tak áno alebo nie? Pýtala som sa sama seba, no nakoniec som všetko to rozhodovanie prenechala na ľudí, ktorí boli oprávnení o mojom prijatí rozhodnúť.
Začal sa školský rok a ja som znovu sledovala tú istú krajinu z vlaku, cestovala som tým istým trolejbusom s číslom tri, pozerala sa na tie isté tváre v triede. Oni nevedeli o mojich úmysloch prestúpiť, nepokladala som to za dôležité, iba zopár tých najdôležitejších bolo oboznámených so situáciou. Prešiel deň, dva a na moje obrovské prekvapenie sa nám ozvali zo školy, povedali, že zajtra môžem nastúpiť!
Bola to neopísateľná radosť a pád neuveriteľne ťažkého balvanu, ktorý ma tak ťažil. Dosť čudné bolo, že som sa vôbec nebála kolektívu ani cudzích ľudí ale dokonca som sa tešila!
Prvý deň bol ako všetky prvé dni, plný chaosu a veľa nových mien. Posadili ma rovno do prvej lavice ku chlapcovi, s ktorým som sa začala ihneď baviť. Nová škola sa mi páčila, poznala som tu veľa ľudí, kamarátky zo základnej, kamarátky mojej sestry a vôbec, na takejto obrovskej škole spoznáte skoro každý deň niekoho nového!
Zdalo sa, že cieľ misie bol splnený! Vstávala som o neuveriteľnú hodinu a pol neskôr, čo mi maximálne vyhovovalo! Učenia som mala vyše hlavy ale to mi tiež veľmi nevadilo, aspoň bola šanca zabudnúť...
... zabudnúť na toho, čo sa tak rýchlo zmenil...na toho, čo zmenil svoj charakter aj vkus... na toho, ktorého som kvôli vlastnej chybe stratila.
Držte mi palce, nech mi to potrvá čo najkratší čas, veď na novej škole je fešákov viac než dosť(jeden je v hokejbalovom tíme- asi sa tam prihlásim)!
Venované Trish dňa 6.1.2011
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár