Ochutnať „Piatkovú všehochuť!“ Chuť dňa nabitého programom, programom ktorý obsahoval „z každého rožku trošku.“ Môj deň mal tri zastávky a začínal skoro ráno, končil až ďaleko po polnoci.
Sedem hodín ráno, zvonil budík, okamžite som vyrazila z postele a sestra spolu so mnou urobila to isté. Neozývalo sa žiadne „ešte päť minút!“ Bol to deň na ktorý sme sa veľmi tešili. Obe! Výnimočný, ktorý sa možno už nebude opakovať. Udalosť pri ktorej by som za normálnych okolností ani nemala byť no predsa som! Promócie našej mamy! Boli sme na ňu hrdé, stále sme a budeme! Zvládla štúdium aj počas ťažkých chvíľ, pretrpela si mnoho bolesti a preto som bola taká šťastná že to dokázala. Moja mama! Naša silná mama! So sestrou sme boli dokonale pripravené. O ôsmej sme už pred panelákom postávali a čakali na odvoz. Avšak ten, meškal. Ako obyčajne... Nervózne sme podupkávali, hrýzli si pery až keď sme uvideli biele auto, ktoré smerovalo, našťastie, k nám. Naskočili sme do auta, kde sedel náš strýko. Strýko, čo v tento deň oslavoval päťdesiat rokov. Každú chvíľku som sa pozerala na tachometer, no nikdy som nevidela nejakú výraznú zmenu v rýchlosti. Prepána! Meškali sme, tak prečo nepridá? Nevadí, iste pôjdeme po diaľnici a dobehneme sklz v čase.
Diaľnice sme sa však ani ja, ani moja sestra nedočkali. Blúdili sme cez všelijaké dedinky rýchlosťou „svetla.“ O deviatej sa to celé malo začať, bolo o desať deväť a my sme sa trmácali cez nejakú dedinku, ktorou sa vraj išlo do kúpeľného mestečka, kde sme mali byť už o desať minút. Problém bol v tom, že sme nevedeli kam presne máme ísť. No náš strýko mal evidentne času dosť! Rozhodli sme sa zakročiť:
-„Strýko preboha ťa prosím pridaj!“- prerušila stresujúce ticho moja sestra.
-„Máme dosť času. Neboj sa.“- odvetil jej veľmi pokojne.
-„Strýko, kašli prosím ťa na predpisy. Pridaj!“- začala som hustiť do neho aj ja.
-„To stíhate nebojte sa.“- nenechal sa rozčúliť ničím, skúšali to celé ešte niekoľko krát, no márne.
Mali už len dve minúty a predsa neboli na správnom mieste, pýtali sa nejakého muža, zrejme kúpeľníka, kde sa má ono miesto nachádzať. Vraj... OPROTI POŠTE! Strýko nás odviezol ku pošte. Ako som vystupovala z auta všimla som si jednu pani, ktorá krivkala po chodníku. Bola zrejme kúpeľníčka a keďže sme nevedeli kde sme, rozhodla som sa jej opýtať na cestu.
-„Prosím Vás, neviete kde je kúpeľná dvorana?“- zvrieskala som nechtiac na tú pani. Ani som si môj tón neuvedomila. Myslím, že to bola panika, ktorej veľmi často v stresových situáciách podlieham!
-„No, to musíte ísť rovno cez ten park. Vidíte tú budovu a ... alebo ja tam pôjdem s Vami.“- bola to veľmi ochotná pani, len keby sme mali viac času! Ja a sestra sme začali bežať a neznáma žena v pokročilom veku, ktorá nám chcela pomôcť bežala tiež, teda skôr krivkala. Všetko by bolo v poriadku keby sme bežali za ňou a nie PRED ňou! Po piatich metroch jej trápenia a nášho šprintu vo vysokých opätkoch som počula iba...
-„Dievčatááá! Už iba stále rovno!“- chúďa, bola som jej veľmi vďačná a určite aj sestra. Obe sme synchrónne zakričali...
-„Ďakujemééé!!!“-
Konečne sme zbadali veľkú žltú budovu s obrovským nápisom „Kúpeľná dvorana.“ Hneď ako sme vchádzali, sme vedeli, že je zle. Hudba na nástup už hrala, všimla som si ako za nami dobehli ešte nejakí zúfalci, no mňa mrzelo, že sme meškali. Moja mama neznášala meškanie a neznášala ho dvojnásobne na svojich dcérach. Videla som študentov sústrediacich sa na to, aby niečo nepokazili, boli nastúpení v rade a čakali kedy pôjdu práve oni. Za nimi si do rytmu hudby podupkávali profesori, rektor a členovia správnej rady. Bolo mi jasné, že do sály teraz ísť nemôžeme, niečo sme si so sestrou šuškali keď sa rektor otočil smerom ku nám a s úsmevom na tvári nám povedal:
-„No čo, zaspali ste?“- zostali sme dosť zaskočené, tak sme s vyvalenými očami a otvorenou pusou kývali hlavou z jednej strany na druhú a on zjavne pochopil, že to značilo NIE.
Po nástupe bakalárov bez diplomu a tých ľudí oblečených v tej rovnošate(muselo im byť strašné horko) s čiapkami na hlavách sme sa my- oneskorenci vrútili do miestnosti. Rýchlo sme si našli voľné miesto a v tom začala hrať štátna hymna. Neuveriteľné, ale obe sme plakali! Nebol to ani smútok, ani závisť, ani nič negatívne. Bola to hrdosť! Super pocit vidieť ju tam stáť po tom, ako sme si mysleli, že to vzdá. Nie preto, že by to nezvládala kvôli veľa povinnostiam, taká ona nie je. Mala zdravotné problémy ale to je teraz chvalabohu jedno...
-„Máme to!“- zasmiali sme sa všetky tri po tej ceremónií. Na pódiu pred dvoranou, kde každú nedeľu majú kúpeľníci možnosť „nasať“ trochu kultúry, sme urobili zopár pamätných fotiek a potom naša cesta viedla ku mostu slávy.
Počas toho behu, som si ani neuvedomila cez aký pekný park sme bežali. Uhladený trávnik, kopa kvetov a lavičiek. Bolo tam krásne a všade bol taký božský pokoj. No pri spomienke na náš ranný beh mi ten park až taký pokojný nepripadal.
-„To je ten most.“- oznámila nám mama s kyticou kvetov v jednej a diplomom v druhej ruke. Čakal nás tam strýko, spravili sme poslednú fotku pri soche Charlieho Chaplina a mohli sme ísť domov.
Plán sa počas jazdy zmenil, nasledoval slávnostný obed spolu s rodinou maminej spolužiačky, kolegyne a dobrej priateľky. Strýko s nami nešiel a prečo? Mal iné starosti a program na poobedie a večer, ktorého súčasťou som mala byť aj ja...
Z obedu, po ktorom mama s kamarátkou museli ísť do práce(Slovenská pošta- meníme sa pre Vás) moja a sestrina cesta viedli ku jej kamarátke na kávu. Ako správne dievčatá sme dohodli program na večer. Dnes bol totiž dlho očakávaní deň. Prvý krát som mala ísť do lokálneho clubu. Áno, ja viem, nič extra ale pre nás, teda skôr pre mňa to bol krst! Vybrali sme oblečenie a ponáhľali sme sa domov.
Zistenie, že za necelú hodinu odchádzame zase preč vyvolalo paniku! Dnešný deň už druhý krát, aspoň u mňa! V našom byte bola invázia Žehličiek, kuliem, siloniek, sukní, tielok, svetríkov, očných tieňov, špirál, púdrov, náušníc, náramkov, náhrdelníkov, topánok ale stihli sme všetko, čo bolo treba!
Na chodníku bolo pristavené auto, ktoré šoférovala moja sesternica. Zaviezla nás do reštaurácie v meste, po ceste sme zobrali basistu a harmonikára. Sestra mala husle už v kufri. Ten program, ktorý mal strýko bola jeho oslava. Mal päťdesiatku a teraz oslavoval s kolegami, my sme mali urobiť malú kultúrnu vložku na vylepšenie už aj tak dobrej nálady! Mierne pripití muži a ženy sa okamžite pustili do spevu a môj strýko aj do tanca! So mnou! Lenže, parket bol malý, vzduch až príliš horúci na bravúrne tanečné výkony takže po chvíli s tancom strýko prestal.
Na oslave bolo plno vynikajúceho jedla, pitia, fotografovania, spevu, zábavy na potešenie môjho strýka a na obrovské prekvapenie nás- muzikantov. Je pravda, že sme sa zdržali viac ako bolo v pláne, že kroje mali muzikanti premočené od potu, že sestre praskla struna od toľkého hrania a že sme obe zachrípli ale oslava to bola skvelá! Strýko si pochvaľoval. O týždeň náš čakalo to isté s rodinou a tam sa teda tancovalo! No o tom, možno niekedy nabudúce...
Keď ma kamaráti čakali vonku pred reštauráciou, povedala som, že už musím ísť a nadišlo nekonečné lúčenie a objímanie. Sestra však ešte na chvíľku zostala a ukončila tú oslavu... oprava, chcela ukončiť tú oslavu pesničkou „Poďme spať, poďme spať...“ No keďže prítomní nepochopili sestrin zámer musela im smutnú správu, že na dnes bolo dosť, oznámiť hovoreným slovom. Okolo jedenástej večer mi volala s tým, že „už“ skončili(hrali sme od štvrtej) a o pol dvanástej sa stretneme pred lokálnym clubom.
Keďže všetci v našom malom meste hovorili, aký problém je dostať sa tam a navyše podľa mojej sestry „opatrnosti nikdy nie je dosť,“ na pomoc si zavolala kamarátku. Stretli sme sa na dohodnutom mieste a obe mi začali dávať rady do života. Je pravda, že som za ne veľmi vďačná, pretože keby som mnohé z nich nevedela, vyšla by som ako úplný hlupák. Rady typu: „Konzumačku maj vždy pri sebe, ak si tu so mnou nechaj si ju v peňaženke, keď budeš niečo chcieť len mi povedz! Pred odchodom zaplatíš vstupné pri kase a potom dáš lístok vyhadzovačovi, inak ťa nepustí von. Občiansky pri vstupe neukazuj a iba sa usmej, ak to nezaberie ukáž mu ho, povedz, že si chceš len zatancovať a nebudeš piť!“
Pozorne som počúvala a môžem povedať, že to boli rady nad zlato, ktoré sa mi zišli.
O chvíľu sme sa pripravili na krst ohňom- vyhadzovačom, kamarátka išla prvá, vraj ho poznala, za ňou som išla ja a po mne sestra. Kamarátka mala oblečený zvodný overal a smerovala priamo ku vchodu, iba sa usmiala, hodila vlasmi a bolo to. Po nej som išla ja , vyhadzovač sa zamračil, okamžite som sa snažila nahodiť žiarivý úsmev a napodiv....to zabralo! Vyhadzovač zmenil výraz na usmiaty, ako mi podával konzumačku dodal: -„Peknú zábavu slečna.“- So sestrou nebol problém, tú pustil ihneď.
Veci sme odložili do šatne spolu s mojou konzumačkou a mohlo sa ísť žiť! Na parkete už tancovali moje spolužiačky a dobré priateľky, no sestra a jej spoločníčka sa mi stratili niekde v dave. Nateraz to nechám tak, pomyslela som si, radšej som sa nechala unášať hudbou a vypnúť z celého tohto síce pekného, no náročného piatku. Okolo tretej ráno prišiel imitátor Michaela Jacksona a navodil perfektnú atmosféru, všetci sa bavili. Noc v lokáli myslím, splnila svoj účel, prebehla celkom bez problémov. Až na incident zlomenej nohy na parkete a príchodu sanitky sa nič iné, čo by stálo za povšimnutie nestalo.
Keď sme vyšli o pol piatej ráno z clubu moja sestra skonštatovala, že to bola jej najdlhšia noc v tomto bare. Čakali sme na nášho kamaráta, ktorý nás vždy ochotne vozieval, keď mohol buď za balíček modrých LM alebo za bozk na líčko. Bol to skvelý kamarát, ktorý bol ochotný vstať aj o pol piatej ráno kvôli nám a ktorý nás povykrúcal na obrovskom parkovisku pri paneláku o piatej ráno na naše obľúbené ľudovky, nami často spievané počas cesty domov. Prišiel a naložil do auta dve mierne pripité dievčiny a jednu triezvu, v rádiu hral hit toho leta „Waka-waka,“ no my sme prepli na obľúbené cédečko a spievali z plných hrdiel aj o piatej ráno pesničky typu: V záhradôčke pod okienkom, Ešte som nevidel, Keď rozkvitne biela ruža, V richtárovej studni a Dedinku v údolí...
Tento náročný ale nezabudnuteľný deň, využitý na sto percent sa zakončil jednou modrou LM- kou na schodoch blízkeho paneláku, keď som prišla domov, len čo zaľahla do postele som zaspala totálnym vyčerpaním...
Poznáte to, keď máte celý, ale naozaj celý deň niečo na robote? Hm, áno? Máte to radi? Ja osobne, veľmi! Tento deň som mala stále niečo na robote a som s tým piatkom aj so sebou maximálne spokojná! Tak nepremárnite svoj život, veď každé zrnko piesku v hodinách, ktoré sa presype na opačnú stranu už nepatrí vám ale tomu, ktorý hrá za súperov tím! Využite čas, ktorý vám bol pridelený, kým stále patrí vám...
P.S.: Deň, ktorý som práve opísala sa nápadne podobá na piatok 16.7. 2010, deň, ktorý som využila naplno!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár