Zvyšok vyučovania prebehol v celku rýchlo. Michael sa po celý čas na Elizabeth ani nepozrel. Nebolo to preto, že by sa hneval. Len sa nechcel vtierať. Za čo mu ona bola vďačná. Byť po polroku opäť medzi ľuďmi nebolo vôbec jednoduché. A ešte keď väčšina bola taká nepríjemná. Omnoho radšej by chodila do normálnej štátnej školy, no jej rodičia sa báli, aby ľudia si nemysleli, že na to nemajú peniaze. Čo bola úplná hlúposť keďže patria k najbohatším rodinám možno v celom Anglicku. No aj tak nakoniec skončila v súkromnej škole, kde chodili len samé rozmaznané deti. Všetci pochádzali z bohatých rodín a aj napriek tomu si navzájom závideli. Trápili ich problémy typu „Oni majú väčší dom ako my, tak ho nemám rád.“ Možno aj preto medzi nich Elizabeth nikdy nezapadla. Pre ňu boli totižto pocity závisti cudzie. A peniaze nikdy nepovažovala za obzvlášť dôležité. Keby ich toľko nemali, možno by mala úplne iný život...
Keď odznelo posledné zvonenie, všetci si pobalili svoje osobné veci a pomaly začali vychádzať z triedy. Elizabeth vyšla ešte medzi prvými, aby sa náhodou niekto nerozhodol mať ďalšie uštipačné poznámky. Chcela čo najrýchlejšie nastúpiť do limuzíny a odísť domov. Keď však vyšla zo školy zrazu zastala. Ľudia okolo nej prechádzali, občas aj niekto narazil, no ona to vôbec nevnímala. Len ďalej nemo hľadela na nízky tehlový múrik.
Spomienky sú mocné, veľmi mocné...
15.apríl 2010
Dnes som celá natešená vstala už dosť skoro. Veľmi som sa tešila do školy. Teda presnejšie, tešila som sa na neho... Goffreyho som hnala nech sa ponáhľa. Čo ak by náhodou Thomas prišiel za mnou pred vyučovaním? Avšak bolo to zbytočné. Dúfala som, že príde počas nejakej prestávky, no neukázal sa. Keď skončilo vyučovanie, rozhodla som sa, že ho počkám pred školou. Neprišiel. Boli to najdlhšie dve hodiny v celom mojom živote. Po celý čas som sedela na tehlovom múriku pri schodoch do budovy a rozmýšľala nad tým, prečo to urobil. Pravdupovediac ešte stále nad tým rozmýšľam...Možno mu do toho niečo vošlo, možno si to rozmyslel... Ja naozaj neviem. Ale trápi ma to. Myslela som si, že ma má rád...
„Elizabeth, si v poriadku?“ začula chlapčenský hlas prameniaci niekde za ňou. Michael...
Opatrne sa otočila so sklopeným zrakom.
„Áno... len som sa trochu zamyslela.“
Pochybovačne sa na ňu pozrel. Nezdala sa mu príliš v poriadku.
„Ako myslíš,“ povedal jemne. Nechcel do nej príliš vŕtať. Vycítil, že nemá záujem o konverzáciu.
„Chcela... chcela som sa ti poďakovať,“ zašepkala. Pripomínala mu desaťročné dievčatko, ktorému niekto vrátil stratenú hračku. Avšak práve to sa mu na nej tak páčilo.
„Kedykoľvek,“ usmial sa. Elizabeth ale úsmev neopätovala. Nastalo ticho a obaja sa cítili dosť rozpačito.
„Pani Lebronová, prepáčte, že vyrušujem, ale neviem či mám na vás naďalej čakať alebo mám prísť neskôr,“ prerušil ich známy mužský hlas. Michael si ho obzrel od hlavy až po päty a zamračil sa. Nie je na šoféra príliš mladý?!
„To je v poriadku Jared, musím už ísť za otcom,“ povedala bez toho, aby sa otočila.
„A Michael... ešte raz ďakujem. Zajtra v škole,“ zašepkala.
„Zajtra,“ prikývol. Potom už len nemo pozoroval ako spolu so svojím mladým šoférom zamierili k limuzíne. Ten chlap sa mu vonkoncom nepáčil.
„Aký ste dnes mala deň?“ spýtal sa Jared Elizabeth hneď ako zostali sami.
„Taký ako vždy,“ zamrmlala.
„To znamená?“
„Na hovno,“ mykla plecami.
Prekvapene sa na ňu pozrel. „Aj tak sa dá,“ prikývol, odvrátiac zrak. Chcelo sa mu smiať nad ich zmysluplným rozhovorom.
„A vy?“ spýtala sa po chvíli zo slušnosti.
„Taký ako prvý deň v novej práci.“
„To je?“ nadvihla pravé obočie.
„Na hovno,“ usmial sa.
„Aj tak sa dá,“ zopakovala jeho slová.
„Dá,“ súhlasil a otvoril jej dvere na limuzíne.
William Lebron mal už od rána hroznú náladu. Najprv ten prekliaty starý vodič, kvôli ktorému meškal na dôležitú poradu, neskôr jeho manželka, ktorá ako fúria naletela do kancelárie, že nech okamžite vybaví nového šoféra, ktorý odvezie ich dcéru do školy.
„Ak si správne pamätám, tak Elizabeth má celý rok pokračovať v externom štúdiu. Doktor Outwind povedal, že tak by to bolo pre ňu najlepšie,“ zamračil sa.
„Mne je jedno, čo povedal nejaký psychológ. Ja viem, čo je pre ňu najlepšie a ja rozhodnem o tom, kedy je pripravená ísť do školy,“ zúrivo po ňom fľochla pohľadom Meredith.
„Nezabúdaj na to, že je to aj moja dcéra. Prečo si sa jej nespýtala či už sa cíti na to ísť do školy?“
„William, Elizabeth je ešte dieťa. A deti za seba ešte nevedia rozhodovať, vieš?“ mávla rukou.
„Má sedemnásť, už nie je dieťa,“ znechutene pokrútil hlavou.
„Ale nehovor miláčik,“ sladko zamrkala mihalnicami.
„Choď do pekla,“ odvrátil zrak.
„Ako si želáš,“ spokojne sa usmiala a pomaly vyšla z miestnosti.
Nikdy nepochopil ako si mohol vziať takú odpornú a bezcitnú ženu. No pravdupovediac on bol rovnaký. Možno preto sa nezniesli...
„Pán Lebron, prišla vaša dcéra. Vraj sa s vami potrebuje porozprávať,“ ozval sa hlas mladej sekretárky z ohlasovacieho zariadenia.
William stlačil zelené tlačidlo, aby jej mohol odpovedať.
„Pošli ju hore,“ povzdychol si. Presne vedel prečo prišla.
O pár minút sa dvere súkromného výťahu do jeho kancelárie otvorili a jemu sa stretol pohľad s Elizabeth.
„Vitaj,“ kývol hlavou.
„Nikdy nepochopím prečo si až na 48 poschodí,“ zamrmlala sadajúc si na kreslo oproti nemu.
„Aby tvoju matku porazilo od zlosti vždy keď za mnou ide,“ nasadil si okuliare a bezstarostne si začal čítať nejakú zmluvu.
„To je dobrý dôvod, ale preto tu nie som,“ zhlboka sa nadýchla.
„Si tu kvôli starému Goffreymu, ale o tom sa nebudeme baviť,“ pokračoval v čítaní.
„Ale budeme.“
„Na to si ako prišla?“ zdvihol zrak.
„Aké by to bolo hrozné keby sa náhodou novinári dozvedeli o tvojej afére s tou mladou sekretárkou?“ povedala sladko. Pánu Lebronovi sa okamžite rozšírili zreničky.
„Odkiaľ o tom vieš?!“ zamračil sa.
„Práve si mi to potvrdil, ja som si to len myslela.“
„Chceš vydierať svojho vlastného otca?!“
„Ja len robím to, čo si ma ty sám naučil.“
„Čo tým myslíš?“
„Ty dobre vieš,“ vstala zo stoličky.
„Elizabeth toto mi nemôžeš urobiť!“
„Teraz máš aspoň rozumný dôvod na to, aby si ma nenávidel a naďalej mi robil zo života peklo. Dám ti čas do zajtra večera,“ stihla povedať ešte pred tým ako sa za ňou zavreli dvere výťahu.
Som ako on, som presne taká istá ako on, zavrela smutne oči a oprela sa o stenu výťahu. Ruky sa jej úplne roztriasli.
„Som zlá,“ zašepkala. Po líci jej stiekla drobná slza, no ona ju rýchlo utrela.
Nemala si na výber. Chcela si len pomôcť Goffreymu, povedal zamatový hlas v jej hlave.
Ale ja nechcem byť ako on, pokrútila hlavou a dolu lícami sa jej spustil ďalší nával sĺz.
Nie si a ani nikdy nebudeš, ubezpečil ju.
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
1
bumsakalaka
5. 1.januára 2011 15:45
@katuska8808 nová časť a ďakujem, vážim si,že to čítaš
5
@ena233 posnažim sa čo najskôr väčšinou píšem v noci, takže zajtra by to malo byť teším sa, že to niekto číta
Napíš svoj komentár