...tej ktorá vo svojich "early twenties" okúsila pár dní na psychiatrii. Potom čo ju zničil vlastný perfekcionizmus a snaha o kontrolu každého bodu svojho života spolu s extrémnym stresom (cháp v krátkom intervale-náhla smrť otca, kocúra, odchod (drsný rozchod) veľkej dlhoročnej lásky-najlepšieho kamaráta-spriaznenej duše...) v čase pred náročnou skúškou.
Doktor povedal že je to OK. Že by to zle znášal asi každý. Ale domov ma hneď nepustia ani keby som chcela. Ked nebudem súhlasiť, dá sa aj proti mojej vôli, súdny príkaz. To už musí byť človek asi fakt mimo...
Nie je nič výnimočné, jedináčik, útla, čierne vlnité vlasy, študuje trochu osamelá vo veľkom meste školu ktorú miluje a zároveň ju ničí. Ale to každého kto je v tom v ňou. Býva sama s mačkou v byte ktorý bol "ich". Kedysi si vyrábala endorfíny dlhými behmi. Bola fakt dobrá. Teraz jej pomáhaju tabletky. A tomu ver že pomáhajú.
Ubehlo cca 21 dní od keby sa vrátila domov. Od vtedy robí nič. Nič oproti životu ktorý viedla kedysi. Stihla koncert McCartneyho, jeden naozaj zvláštny večer, urobiť zásadnu skúšku, pár stretávok na víne a jedno platonické "zaľúbenie". Inak spala takmer 10 hodín denne. A robila asolútne nič.
Na to je život ale príliš krátky a mladosť už dupľom.
Ani nevie kde dnes nabrala motiváciu. Začala tým že si sadla na hodinu do vane. Dopriala si veci ktoré už dávno nie. Zistuje ako sa jej vlasy pekne vlnia a akú ma pokožku jemnú keď sa o ňu postará...To je na začiatok celkom dosť...
V 16 mi umrel otec , šťastie v láske v nedohľadne. Psychické zrútenie ? Ano. Jebal som na školu. Jebal som aj na svoj zovňajšok. Sebevražedné sklony.
A tak som si doma spieval , tvoril hudbu , premýšľal , zmenil sa. Vyrážaš na svoju vlastnú nezávislú cestu. V každom z nás je aj silné nepoznané JA.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.