Vždy keď ťa vidím,
kradneš mi úsmev z perí,
keď vidím tvoje krásne oči,
musím sa usmievať,
Si jeden z mála komu verím,
chcela by som ti to častejšie vravievať.
Si ako dážď čo zmočí ľudí,
a predsa je tak ďaleko od nás,
si ako ráno keď zvoní budík,
ráno čo bolo, ráno čo príde,
keď zase nastane ten správny čas.
Tak prečo mi dávaš stále také sľuby,
keď ja od teba takmer nič nečakám?
Pri tebe zabúdam na to, že idem do záhuby,
zabúdam na to, že čo bolo pekné je len klam.
Si ako káva, čo preberie ľudí,
príjemne chutí a dokáže hriať,
no potom ťa už len zo sna budí,
a pokojný spánok ti nedokáže dať.
Si ako vietor, všade ťa je dosť,
a predsa ťa nik nemá pevne v rukách,
si ako milý, včerajší hosť,
prišiel, zaplnil prázdne miesto v srdci
a dnes odišiel, mňa nechal tíško v mukách.
Nie, ja neplačem kvôli tomu,
koľko úžasných vecí si mi dal,
keď sme spolu zdieľali šťastie, radosť i smolu,
vždy si pre mňa nejaký pekný prísľub mal,
avšak sľuby by sa mali plniť,
na to si často zabúdal,
vždy som ti verila, vždy ti budem veriť,
veď vedomky by si mi určite neklamal.
Milujem ťa, aj keď ty o tom nevieš... Prepáč že som ti klamala, že som ťa nechcela pobozkať. Takto to nemalo byť.
Prečo sa už nedá vrátiť čas...
Báseň
Komentuj
3 komenty k blogu
3
A prečo si to nikdy neprečíta?
veď ja by som asi zošalel od radosti keby niekto pre mňa napísal podobnú báseň
veď ja by som asi zošalel od radosti keby niekto pre mňa napísal podobnú báseň
Napíš svoj komentár
a tak už nieje žaidna šanca?