- Rika? Čo sa stalo? - podišla som k nej a pozrela smerom odkiaľ nevedela odtrhnúť zrak. Už druhýkrát v ten deň som zabudla zavrieť ústa. To, čo som videla mi vybilo dych...
Stála som ako socha a hoci sa ma to netýkalo tak ako Kláry, aj tak som mala pocit, že sa v mojom vnútri niečo trhá. Na konci uličky sedel na zemi Marko a na jeho kolenách sa vynímala nejaká neznáma postava s blonďavou hrivou. Len toľko som zazrela, lebo obaja mali tváre tak natisnuté k sebe, že sa nedalo rozoznať kde jedna začína a druhá končí.
-Marko?- ozvala som sa potichu, hoci to vo mne vrelo. Napravo odomňa stála osoba, ktorá mala oči plné sĺz. Neznáma a Marko sa od seba odtrhli a hodili na mňa vystrašené pohľady. Klárika to už nevydržala, otočila sa na opätku a bežala preč. Marko vyľakane skákal pohľadom z miesta kde stála na mňa a naopak. Naraz sa rýchlo postavil až neznáma takmer spadla a začal koktať:
-Ja..Sabi...ahoj, nevidel som ťa...vás...no, asi p-pôjdeme, nie?-
Spokojná s tým ako bol zahanbený, ale ešte stále nahnevaná som mu prikývla. Otočil sa k dievčaťu, pobozkal ju na líce, povedal - Tak neskôr sa uvidíme, ozvem sa ti po škole - a spolu so mnou sa vybral do triedy.
-Si ty ale riadna sviňa!- začala som mu nadávať - To čo malo znamenať?!? Sa tam vylizuješ s nejakou blonskou ktorú ani nepoznáš!!
-Poznám!- ohradil sa - Volá sa Kristína, bude druháčka a pre tvoju zaujímavosť je celkom milá. Len za to, že ty ju nepoznáš nemusí byť hrozná!- Na tvári sa mu objavil vzdorujúci zápal.
-Ale čo Rika?!? Ja... myslela som, že ju máš rád! - teraz sa mu v tvári namiesto vzdoru objavilo zahanbenie. Keby nebol taký červený od toho čo kričal predtým, povedala by som, že sa červená.
-Ako to myslíš? Rika? No...mám.. ju rád, jasne... Ale nikdy som si nemyslel, žeby...že by to so mnou mohla myslieť vážne...Ja...myslel som si že sme kamaráti...- bolo vidieť, že ho to trápi, tak som stíšila hlas a začala ho ukľudňovať.
- Samozrejme, že ste kamaráti. Ale nepovedz mi, že si si nikdy nevšimol že ťa má rada viac. Zabije ma za to, že ti o tom tak hovorím, ale dnes si jej strašne ublížil. Veď si videl, ako zmizla keď vás tam videla. A ozaj, kde vlastne je?- dodala som, keď sme vošli do triedy a nikde som ju nevidela. Ani Tomáš tam nebol, takže budú na chodbe pod schodami. Zastavila som Marka, keď som videla, že sa pohol tým smerom.
-Stoj. Teraz za ňou nechoď, ja to vybavím. Len prosím ťa, drž dnes od seba ďaleko tú Kristínu. Inokedy si s ňou rob čo chceš, veď je to tvoja vec ale keď máš rád Riku, tak nie pred ňou. Dobre?-
Vyzeralo to, že chce namietať, ale ráznosť môjho hlasu ho presvedčila. Nevidal zo seba ani hlások a keď zazvonilo neprítomne sa posadil na stoličku.
Zišla som o poschodie nižšie, zatočila doľava a mierila ku schodom. Pod nimi bola celkom malá skrýša, ktorú vačšinou využívali zaláskovaní študenti na svoje prejavy lásky. Aj my sme sa tam často skrývali ( ale samozrejme bez bozkávania) a prekecali niekedy aj hodiny.
-Tomi? Klári? Ste tam?- zohla som sa, aby som ich videla. Klára už nebola uplakaná, hoci ľavé oko mala na krajíčku rozmazané, ale obaja sa trochu strhli keď ma videli.
-Čo sa ma bojíte? Poďte do triedy, už zvonilo - boli však ticho - Dúfam, že tu nie som nevítaná,- premerala som si ich skúmavým pohľadom.
-Samozrejme že nie,-zrazu vyskočil Tomáš, až si udrel hlavu o strop. - Au! Ešteže je teraz na konci roka dutá, pred skúškami to bolelo viac - povedal a Rika sa mimovoľne zasmiala. Spoločne sme mierili k triede, ale panovalo medzi nami ticho. Zdalo sa však, že Tomáš celú pohromu nejako vyriešil. Žeby mu Klára prezradila prečo plakala? Tomáš o jej citoch predtým nevedel. Ako pravý gentleman nám otovril dvere a vpochodovali sme do triedy, kde už pred všetkými stál triedny.
-No jasné,- ozval sa - kto iný by mohol meškať. Čudujem sa, že tohto roku nemáte žiadne neospravedlnené hodiny Sabina.- Škaredo som naňho zagánila. Niekedy bol celkom v pohode, ale keď sa presťahoval ku nám do susedstva, začal mi robiť peklo zo života. Usadila som sa sa na miesto a pozrela na Kláru a na Marka. Nevyzerali nejak extra mimo, hoci sa obaja vyhýbali vzájomnému pohľadu.
-O čom ste kecali pod schodami?- pošepky som sa spýtala Riky.
pokračovanie nabudúce...
Vymyslený príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
1
romika
31. 7.júla 2008 19:10
mne sa to moooc paci...cakam na pokracovanie..
Napíš svoj komentár