Útok na prázdniny... časť 3.

pokračovanie:

-O čom ste kecali pod schodami?- pošepky som sa spýtala Riky. Hodila na mňa láskavý pohľad a usmiala sa.
-Iba tak sme preberali vzťahy - povedala a ďalej mlčala.
-Ale... nechcem nič také vravieť no zdalo sa mi že tam nie som veľmi vítaná. Bavili ste sa aj o mne? Vieš veľmi dobre, že nemám rada keď preberáte mňa a Samka. Už je tomu koniec.
-Hej, vy tam vzadu!- ozvalo sa od tabule - prišli ste neskoro a ešte aj vyrušujete! Klára, poď si po vysvedčenie. -
Klára si šla prevziať papier a nechala ma samú s mojimi myšlienkami. O sekundu na to sa však vrátila s radostným úsmevom.
- Zase vyznamenaná!! - tešila sa.
- To je super, - povedala som, ale nadšenie zo mňa vyprchávalo.
- Sabína...! Poď ku mne. - povedal vzápatí na to triedny - Nemohla si si aspoň tú matematiku opraviť? Veď ty máš na lepšiu známku. - Och bože! Zase podrypuje!! Čo som komu spravila? Bez slova som si vzala vysvedčenie a pozrela naň. Matika a nemčina - trojka, slovina, fyzika, chémia a biológia dvojky a zvyšok jednotky. Veď to je podľa mňa fajn, tak čo akože chce?!? Maturujem až o rok, teraz ešte môžem leňošiť. Po zvyšok hodiny som sa lenivo oprela o stoličku a meditovala nad tým ako prežijem prázdniny. Máme ísť k moru, aj ku starkej, a začiatkom júla ideme na svadbu sesternici. Okrem toho oslavujem narodky, takže by sa hodilo zohnať nejakú chatu. Alebo pôjdeme stanovať? Môžeme aj, aj .Tieto prázdniny musia byť úžasné.

Po hrozne vyčerpávajúcej triednickej sme sa konečne mohli pobrať domov. Ale domov sa nepôjde. Samozrejme, ide sa oslavovať vysvedčenie. Chytila som Riku za ruku a ťahala ju k našim chalanom.
-Tak ako? - spýtala som sa ich.
-Žiadna štyrka!- s hrdosťou mi oznámil Tomáš.
-Ty môj hlupáčik, ja som sa pýtala či si ideme niekam sadnúť a nie na známky. - uzemnila som ho.
-Sory baby, ale ja nemôžem - odvetil ľútostivo a pozrel na mňa tými krásnymi smutnými očami - dnes poobede sa idem zaučiť na brigádu.
-Oslávime nabudúce - dodal keď si všimol výraz na mojej tvári.
-To nevadí, - ozval sa Marko - zabavíme sa aj traja. Zavolaj, keď budeš mať cez prázdniny čas. Čau kámo.-
-Maj sa!-
-Čau! A uži si to v práci.- rozlúčili sme sa s ním.
-No jasné. Majte sa.-

Spoločne sme vyšli z triedy a zabočili nadol. Rika sa už zase usmievala a Marko nás bavil svojimi vtipnými poznámkami.
-Počkaj, - celkom nečakane ma stiahol, keď sme sa chystali zabočiť ku školskému bufetu, aby sme sa dostali von tou najkratšou cestou. Zabudol som, musím ísť ešte za triednou, poďte so mnou okolo zborovne.-
-Teraz?! Veď sme s ňou boli dve hodiny. Čo je také dôležité, že to nepočká do začiatku roka? - nechápavo som sa ho pýtala. On však už bol hodný kus pred nami, tak sme za ním pomaly kráčali.
Dohonili sme ho pred riaditeľovou kanceláriou, zišli dole schodmi, okolo jedálne a cez vestibul von.
-Tak kam sa ide oslavovať? - opať som sa spýtala už vonku.
-Hmm, poďme do Crazy, - navrhol Marko pizzerku.
-No, mala som na mysli niečo kde si môžeme dať aj nejaké to poldeci.- nevinne som sa usmiala. Keďže ja a Klára budeme mať osemnásť až v lete a v Crazy si dávali veľký pozor na túto vekovú hranicu, bolo málo pravdepodobné, že by nám niečo naliali.
-A čo tak náš bar?- nadhodil hlasnejšie Marko, lebo od školy sa ozývali akési výkriky.
-Aký náš?- spýtala sa Rika.
-No predsa Maskot. - povedal so samozrejmosťou v hlase.
-A prečo je náš, keď sme tam boli iba raz? - nechápavo som sa spýtala.
-Ale Sabi, dnes ti to nepáli. Nevidíš takú jasnú ve... - zastavil sa však uprostred vety.
-Markóó....Márkóó!!! kričal ktosi spoza nás. Všetci sme sa naraz otočilil, no vzápatí som oľutovala, že som Kláru nezastavila. Šialeným behom sa ku nám rútil Markov nový objav- blondína z rána.

Zadychčaná dobehla a vyčítavo začala:
-Kam ideš? Veď si mi vravel, že ma po škole počkáš! Už asi hodinu stojím pri bufete a čakala som kedy tamadiaľ prejdeš. Ako to, že som ťa nevidela prechádzať? Ešte šťastie, že som ťa videla von oknom....- spustila. Vtedy som pochopila prečo Marko chcel ísť okolo zborovne. Vôbec nešiel za triednou, a ja som za pár sekúnd úple zabudla, že sme za ňou neboli, len sme prechádzali okolo. Marko sa chcel vyhnúť bufetu. Vyhol sa mu, aby nestretol Kristínu. Vyhol sa mu, aby mohol byť s Klárou.
-Prepáč, zabudol som. Práve som sa zakecal s kamoškami a plánovali sme ísť osláviť vysvedčenie.- ospravedlňoval sa. Atmosféra bola opäť napätá. Klára si pozerala na topánky a snažila sa nevnímať rozhovor. Kristína bola nahnevaná že ju nechal čakať, a určite aj za to, že jej miláčik bol v spoločnosti dvoch báb. Marko akoby zvádzal vnútorný boj komu teraz musí ublížiť - Kristíne, alebo Kláre?
-Veď to nevadí,- zrazu prekvapilo prehovorila Kristína - vlastne, aj ja som plánovala ísť osláviť vysvedčenie. - Nie, prosím nie, len nech nejde povedať to čo si myslím. Prosím nie, ona nemôže ísť s nami. Nie, nie, nie... Bola som bezmocná, nevedela som ako jej v tom zabrániť, keď sa opäť ozvala:
-Ale môžeme ísť spolu a aspoň lepšie spoznám tvoje kamošky - zoširoka sa usmiala. Opätovala som jej jeden malý zmrazený úsmev, no Klára sa nezmohla ani na ten.
-Keď ja neviem, - ozval sa Marko - či je to dobrý nápad. Kristína naňho hodila vražedný pohľad.
-Neboj, len choďte, ja nejdem - povedala Klára.
-Nie! - hneď zareagoval Marko. -Musíš ísť. Ak nejdeš ty, nejdem ani ja. - Ak Kristína doteraz vojím pohľadom nikoho nezabila, tak teraz určite bude vraždiť. Rozhodla som sa zakročiť.
-Vy len choďte, - zahovárala som - my s Rikou už máme vlastný program. -
-Nie! - tvrdohlavo trval na svojom Marko. Ideme všetci. Platím. A basta.- povedal to tak dôrazne, že sa mu nikto neopovážil protirečiť. Tak sme sa teda spoločne vybrali cestou, no už som tušila, že tento deň v žiadnom prípade nemôže skončiť dobre....


pokračovanie nabudúce...

 Vymyslený príbeh

1 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu