-Markočinko- ozvalo sa z blonďatých úst a mne skoro zabehlo -to sa musím sama predstaviť? No tak teda dobre, - otočila sa ku nám - ja som Ria - Obe s Klárou sme sa na seba neveriaco pozreli. Síce bola Klára bez nálady nedal sa jej v očiach prehliadnuť náznak pobavenia. Krisína- Ria? To ako vzniklo? A Markočinko? Vedela som že na tej blonďatej musí byť niečo extra o čom my baby netušíme, lebo Marko by zvyčajne nenechal tak nadávať na vlastnú osobu. Markočinko, heh. Tak toto mu budeme pripomínať poriadne dlho.
-Ja som Sabrika - podala som jej ruku s tým najmilším úsmevom aký som dokázala vyčariť, -a toto je Kalika- ukázala som na Kláru.- S tou moje divadielko veľmi nepohlo ale Marko sa rozrehotal na celú ulicu.
-Sabi! Buď chvíľu vážna- ozval sa ešte stále chichotajúc. -Ria, to je Sabina a Klára- trošku očervenel. A možno sa mi to len zazdalo.
-Rada vás spoznávam- natiahla ruku ale z našej strany nezbadala žiadnu ochotu tak ju rýchlo vzala späť. Čudný pohyb zamaskovala prehrabnutím sa vo svojej blonďatej hrive.
-Hmmm, tak kam sa ide? - prerušila napäté ticho.
-Maskot- prehodil nedbalo Marko.
O 10 minút sme už sedeli U Maskota pri krbe. Bol síce koniec júna ale ten zvuk praskajúceho ohňa mi bol príjemný vždy. A ešte keď som sa zahľadela do blčiacich plamienkov a premýšľala že cez leto možno nájdem svoju skutočnú lásku. Možno nejakého kamaráta z detstva keď navštívim babku. Už som tam dlho nebola. Trebalo by preskúmať ovzdušie. Alebo opáleného španiela keď budeme pri mori. Predstavila som si ako spoločne pri západe slnka pozorujeme príliv a on sa mi rukami prehrabuje vo vlasoch a zvláštnou sekanou angličtinou šepká: I love you Sabi...
-Už ste si vybrali? - prerušil moje fantazírovanie čašník.
-Poprosíme jednu pizzu, rodinnú Chievara, mne pivo.- spustil Marko -Sabi ty si dáš asi colu, že? Klári grepový džús? - obe sme sa naňho usmiali, veľmi dobre vedel čo máme rady na pitie. -Ááá ty Ria? -
-Tiež pivo- ozvala sa sladkým hláskom.-A nedáme si aj niečo tvrdšie? - Človek by si myslel že to dieťa nikdy v sebe nemalo žiadne promile a zrazu sa z nej vykľuje alkoholik.
-Neboj, tiež som na to myslel- usmial sa. -Štyrikrát absinth. Zelený.- Čašník sa otočil na opätku a ja som hneď spustila: -Absinth? Tebe švihlo? Ja dnes chcem prísť aj domov! -
-Kľud Sabi. Počúvaj, nemáš náhodou PMS? Dnes máš nejaké zvláštne nálady. Inokedy by si bola za.- Inokedy by tu s nami nebola tá malá Ria, mala som chuť zavrčať, ale ovládla som sa a nechala som to tak. Veď jeden pohárik nás nezabije. Len aby ju netrebalo vláčiť domov. Opäť som sa zahľadela do ohňa a predstavila som si ako sa v tých modrých šatočkách plazí po schodoch a ogrciava susedom rohožky. Fúj, striasla som sa.
Čašník bol naspäť a doniesol nám nápoje a alkohol.
-Pizza bude za 10 minút.- oznámil nám. Ešte ani neodišiel a Kristína už držala vo vzduchu ruku s čímsi zeleným.
-Tak na naše kamarátstvo- zaželala skôr ako sme sa my dotkli našich pohárikov. Opäť som pozrela na Kláru a bola som si stopercentne istá že aj ona si predstavuje ako Kristína práve do seba naliala jed. Prestala som dýchať, dotkla sa pohárika a na jeden šup ho vyprázdnila.
-Ty kokos- povedal Marko za mňa- to je ale sila! -
-Uáá... no ále- striaslo ma.
-Fíha! To teda má grády- zapojila sa Klára.
Zato Ria sa otočila a stihla schytiť čašníka za ruku. -Ešte raz vás poprosím- zaklipkala mihalnicami. Marko sa tváril podriadene a ja som ani nechcela tušiť na aké finančné dno sa dnes ponorí.
Po hodine a pol nám bolo až na Kláru dosť veselo.
-Hík, Sabina? - začkalo sa Rii.
-Áno? - spýtavo som sa na obe Kristíny zahľadela.
-Ideš so mnou na wécko?
-Dobre.
Spoločne sme sa zdvihli od stola a namierili si to k dverám. Trošku ju zatackalo ale vzhľadom na to koľko alkoholu mala v sebe to zvládala bravúrne.
-Sabi- spustila na mňa keď sme boli namieste. -Hejže ma máš rada? -
-Ja... - rozhodovala som sa medzi milosrdným klamstvom a krutou pravdou. Nakoniec som sa rozhodla pre tú najprikrášlenejšiu verziu. -No nepoznám ťa dobre ale zdáš sa mi byť celkom milá. Určite budeme spolu dobre vychádzať.- Zoširoka som sa na ňu usmiala.
-Och! - usmiala sa aj ona. -To som fakt rada. Vieš, poviem ti niečo. Celý tento rok som hľadala nejakého maturanta s ktorým by som sa mohla vyšvihnúť vyššie po spoločenskom rebríčku ale vôbec sa mi nedarilo. Až teraz- oči sa jej rozžiarili- som našla Marka. Nie je nejaký úžasný ale stačí to. Veď bude maturant. Ale ten jeho kamarát Tomáš je úžasný. Toho by som chcela viac. - hovorila o nich ako o nejakých trofejach a vo mne sa začala búriť žlč.
-O-ou- povedala zrazu preľaknuto a ja som si myslela že si všimla hnev v mojej tvári. Ona sa však zvtrla do kabínky a ozval sa nepríjemný zvuk špliechajúcej vody z ktorého mi prišlo zle. Tiež som zaliezla do svojej kabínky. Ledva som to stihla. Po pár minútach som sa zviezla na zem. Dofrasa. Takto nemôžem ísť domov. Došla som k umývadlu a oplachla som si tvár. Zdvihla som hlavu a zbadala som sa v zrkadle. Ále, nie! Zabudla som koľko makeupu som na sebe mala. Moje oči boli úplne rozpazané. Rýchlo som toaleťákom zmyla najväčšie škody a rozhodla som sa že musíme ísť hneď domov. Chytila som Riu za ruku a dotiahla ju k ostatným dvom. Spolu sme vyšli na horúce popoludňajšie slnko.
-Hík- začkalo sa tentoraz Kláre keď sme stáli na vlakovej stanici.-Viete ako blondínka oklame vlak? -
-Ako? - spýtala sa Ria nechápajúc že ten vtip je o nej.
-Kúpi si lístok a odíde pešo! - Marko vybuchol do smiechu ...
-A vieš čo robí blondínka ktorá má hlavu priloženú ku koľajniciam? - spýtal sa Marko.
-Čo? - opýtala sa zase Ria.
-Počúva metal.- Tentoraz sa zasmiala aj Ria. Vlastne celý čas sa smiala na všetkom čo povedal Marko, až mi to bolo trápne za ňu.
-A vieš čo robí blondína ktorá má priloženú hlavu ku koľajniciam po ktorých sa blíži vlak? - pridala som sa.
-Počúva deathmetal!
Všetci sme sa rozosmiali keď vlak práve došiel. Ria nastúpila a otočila sa, že pobozká Marka ale ten cúvol dozadu a s úsmevom jej mával. Spokojná s jeho reakciu som jej zamávala a tiež som sa otočila. Klára už bola na ceste preč. Dobehli sme ju a vybrali sme sa k autobuske ktorá bola len pár minút odtiaľto. Konečne som nemala ten blbý pocit v žalúdku. Konečne sme boli sami, bez pretvárky.
Autobus práve došiel a ľudia nastupovali. Narýchlo som objala Marka a sľúbila som mu že aj cez prázdniny budeme v kontakte. Postavila som sa do radu a chystala peniaze na lístok. Nastúpila som do autobusu, sadla si dozadu na päťmiestne sedadlo a posunula sa že uvoľním miesto Kláre. Lenže tá nebola v autobuse. Zvedavo som vykukla von oknom. Stáli tam. Obaja. Prsty mali prepletené, a pozerali sa na seba pohľadom ktorý by mohol upaľovať keby nebol obojstranný. Ľudia ich zoširoka obchádzali, lebo tá chvíľka medzi nimi bola tak neskutočne intímna že prostredie autobusovej stanice tam absolútne nezapadalo. Marko sa zohol a ja som mala možnosť vidieť bozk ako z romantického filmu. O pár sekúnd už Klára sedela vedľa mňa s neskutočne dobrou náladou.
Ach jáj, pomyslela som si keď som sa v prvý deň prázdnin prebudila. Musím zavolať Kláre. Včera mi niekde pri piatom poldeci vypadla pamäť a potom si už len pamätám záblesk v zrkadle na záchode a cestu domov. Cestu domov. Och, Klára a Marko! Konečne!
-Čau Klári-
-Hi Sabi-
-Tak čo, ako po včerajšku? -
-No priznám sa ti že na to aká je tá baba pizda mám neskutočne dobrú náladu.-
-Veď máš mať z čoho.-
-Ako z čoho? Na čo myslíš? -
-No predsa na cestu domov.-
-Jáj. A čo dialo? Ja si totiž toho potom veľa nepamätám. Teda neviem vôbec ako sme odišli, spomínam si len ako som vystúpila z autobusu a kráčala domov.-
-Aha... No nič také, mala som na mysli tie vtipy o blondínach.-
-Hmmm, veď mi budeš musieť o tom porozprávať. Dnes večer? -
-Oka, večer. Stavím sa u teba-
Vôbec som nemala na mysli tie vtipy. Myslela som ten bozk. Naozaj je možné že by si to nepamätala? Mám jej to povedať? Nie, radšej nech to spraví Marko. Idem mu brnknúť.
-Čau Marku-
-Ahoj Sabiš. Dobre že voláš. Aj ty si bola včera tak mimo? Ja ani neviem ako som došiel domov. Posledné čo si pamätám je že som mal v peňaženke ešte okolo 15 eur. Ráno som sa pozrel a už tam nemám nič.-
-Áha... No tak to je zaujímavé. Klára si tiež veľa nepamätá. Ani ja. Tak potom nič z toho. Ja len že bolo celkom dobre. Musíme niekedy zopakovať.-
-Jasné, a to je všetko čo si mi chcela povedať? -
-Hej hej, musím už končiť, tak ahoj.-
-Pa.-
No dofrasa. A teraz čo?
pokračovanie nabudúce
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
bibla
25. 7.júla 2009 17:39
no to som fakt zvedava
Napíš svoj komentár