Zamysli sa...možno pochopíš...pozri si to, veď čítať nebolí...

Kráčam. Kráčam ulicou. Som tam úplne sama. Pozerám na zablatené botasky a rifle, ktoré sa mi šúchajú o zem. Vôkol mňa je plno ľudí. Každý si niekam ide, ponáhľa sa, každý má svoj svet. Všetci idú opačným smerom. Len ja idem správne, hoci proti prúdu. Opäť pozriem nadol. Na nohaviciach mi ešte stále vidno dieru, ktorú si mi tam vypálil. Cigaretou, pamätáš? Stavili sme sa, ja som tvrdila že to nespravíš. Vždy si mi dokazoval, že to čo si zaumieniš aj získaš.
A aj ja som vletela do tvojej pasce. Zase to bolo v rámci stávky. Tvrdil si Jurovi, že ma dostaneš. A mne si ponúkol polovicu odmeny, ak budem predstierať že sme spolu. Samozrejme že sme vyhrali- vždy sme vyhrávali.

Okolo mňa vidím už len rozmazané fľaky. Nie sú to ľudia, sú to len figúrky ktorými niekto pohybuje podľa svojej chute. Nik si ma nevšíma, ale mne je to ako vžy jedno. Ale ty, ty si si ma všimol. Stúpil si mi na nohu, pamätáš? Vtedy v tom dave, všetci boli natlačení na sebe, kričali a vrieskali na speváka a ty...si narušil moju zónu a oškrel to blato z tenisiek. A povedal: " Čo zavadziaš?!? " Bolo to úžasné.

Hoplá, narazila som do jedného starčeka. " Prepáčte, prepáčte, je vám niečo? " začal sa mi ospravedlňovať. Len som naňho hodila škaredý pohľad a šla ďalej.
Nik už taký nie je, nik už nie je ako ty,nik mi nerozumie. Kráčam. Kráčam uličkou. Už to nie je ďaleko. To isté si mi vravel, keď sme lozili po skalách. Pamätáš? Rukou sa dotknem spánku. Ešte stále ju cítiť- jemnú no zato dlhú jazvu. Povedal si: " Neboj sa,už to nie je ďaleko. A ja som spravila krok. Už iba jeden.

Teraz kráčam čoraz rýchlejšie a čím viac sa približujem k tebe, tým viac to cítim v hrudi. Ten pocit, čo nás spája. Vždy, keď sme ho zažívali spolu, bolo nám krásne. Ale potom...
Myslel si si že to zvládneš bezomňa. Martin mi hovoril, že vraj si sa o mňa bál a nechcel si ma riskovať. Neverím. Veď sme všetko prežívali spolu! Nikdy si ma nebral ako vyumelkovanú namyslenú pipinu čo nemá vlastný názor a treba sa o ňu starať ako o zviera. Veď ja som iná! Zvládam to sama! Myslela som, že to chápeš...Tak prečo si chcel cez tú rieku preplávať bezomňa?!? Si sviniar. Sebec. Pokrytec. Myslíš len na seba! Nenávidím ťa!

A som tu. Voda tečie tak ako predtým. Možno je trochu hlučnejšia a vzduch chladnejší... V ceste mi prekážalo len zábradlie na moste. Studené, kovové. Ako mreže, vtedy keď sme strávilinoc v base... Pamätáš? Aby nebola nuda, vlámali sme sa do obchoďáku. Aj teraz idem tam kam nesmiem. Ty si todokázal, ja to dokážem tiež. A sama, bez tvojej pomoci.
Stojím. A myslím na teba. Nechápem, prečo sa mi všetko rozmazáva. Nechápem sa, nechápem teba. Venujem ti už len jednu spomienku. Len jednu vetu. Neboj sa, už to nie je ďaleko...Stačí krok. Krok aby som ťa mohla objať v náručí. Nikdy som ti to nepovedala. A nikdy ti to už nepoviem.
Milujem ťa, Tomáš.

 Úvaha

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu