Ako dážď z neba padajú na tvoju hlavu.
Vieš, že sa ťa netýkajú a predsa tak strašne bolia.
Prenikajú do srdca ako najostrejší šíp.
Šíp, ktorý ťa zráža na kolená...
Padáš...
Veď sú to len slová.
Slová, ktoré sa v momente rozplynú.
No ty počuješ ako ti pomaly prenikajú do srdca.
Slová tak chladné, tak bezcitné...
Priateľ sa stáva nepriateľom, láska sa mení na nenávisť.
Už nerozoznáš dobro od zla,
už márne je hľadanie tvojho cieľa.
Stal si sa obeťou neprávom? Nikoho to nezaujíma.
Ľúbiš? Nechaj si to pre seba.
Slov, ktorými by si to vyjadril už niet.
Každý sa hrá na obeť, a pritom si neuvedomuje,
že s ním trpia aj jeho blízki.
Bez slov by nám bolo smutno,
no so slovami ako zrada, nenávisť a beznádej
by bolo lepšie nežiť na tomto svete.
Koľkokrát v živote si trpel neprávom, no nie si sám.
Skús zavrieť oči, predstav si raj...
Mysli na krásne chvíle, aj keď ich bolo tak málo.
A povedz prvej osobe, ktorú stretneš: „Mám ťa rád.“
Nečakaj odpoveď, bo človek už zabudol na všetky vľúdne slová.
Skloní zrak... Duša sa mu zachveje, ale on už nebude vedieť prečo.
Radosť a láska sa vytratila z jeho duše v deň,
keď dostal od blízkeho odpoveď plnú nenávisti.
Priateľ zradí priateľa.
Čo potom máme očakávať od nepriateľa?
No napriek tomu nestrácaš nádej.
Tá sa vytratí, až keď ti povie „Zbohom“ posledná milovaná osoba.
Zbohom! Len slovo, ktoré ti je dobre známe.
Počuješ ho tisíckrát a nezraní ťa.
Potom ho počuješ raz a smútok sa zmocní tvojej duše,
srdce ti ide puknúť.
Darmo počuješ – Viem ako ti je.
Nie, nikto to nevie.
Slovo, ktoré ti vrazil do srdca priateľ už nikto nevytiahne,
ranu už nikto nezašije.
Tak bolestivé, tak kruté, ale stále len slovo...
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.