vnímam, ako si odo mňa ďaleko
a hoc netuším, čo to všetko znamená,
rozum trápi mi srdce celkom na mäkko.
Myšlienkou volám dušu spriaznenú,
do očí tlačia sa mi slzy samoty,
a hoc snažím sa mať myseľ pokojnú,
neviem sa zbaviť pocitu prázdnoty.
A tak preplnené kútiky smutných očí
prepúšťajú slanú kvapku na líce
a zrazu všetko okolo tej bolesti sa točí,
už dôvodov poznám možno na tisíce.
Tak presiaknutá hrudnou bolesťou
si zmývam pokožku svojho tela,
vyzbrojená len svojou vlastnou hrdosťou,
však tak vzdialená od tajného cieľa.
Ty myslíš si,že tieto slová sú o niekom inom,
že teba sa to vôbec netýka
moju myseľ máš už dávno pod svojim vplyvom,
No srdce svoje tomu navždy zamykám...
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár