Nedokážem obviňovať jeho. Ani ju. Popravde, za všetko môže to hlúpe víno. A bodka.
Pre niekoho je to liek, pre niekoho len obyčajný (ničím výnimočný) hroznový nápoj. No určite sa všetci zhodnú na tom, že nás po prvé: núti hovoriť pravdu, po druhé: robiť bláznivé a nepredvídateľné veci, ktoré by sme sa za normálnych okolností neodhodlali spraviť nikdy, no a po tretie: keď s ním začneme, nedá sa s ním tak ľahko prestať.
Popravde, kto z nás skončí len pri prvom poháriku?
Malo by to byť napísané veľkým písmom kdesi na obale. Niekde medzi tým poetickým dvojslovným názvom a krajinou pôvodu.
"Po otvorení tejto fľašky už niet cesty späť." Možno s menšou dávkou mytizácie. Ale podstatu som snáď vystihla.
Napriek tomu, že som si vedomá, čo tento omamný sladký nápoj spôsobuje, nerobí mi problém opakovane mu podľahnúť.
Jazyk sa mi v tom okamihu rozviaže a všetci sú odrazu dobrí kamaráti.
A to je na tom asi to najhoršie. Kamarát je aj ten, koho som niekoľko rokov nevidela. Ledva sme sa pozdravili. Vedela som o jeho existencii, ale s triezvym úsudkom ho len ťažko nazvať kamarátom.
No v tej chvíli, plnej pravdy, je všetko iné. Dokonca sa mi zdá byť lepším ako najlepší kamoš na celom svete. Bez problémov mu vyklopím (hoci je to pre mňa takmer cudzí človek) všetky moje problémy a trápenia s hrejivým pocitom na duši, že práve on ma chápe a konečne som našla svoju spriaznenú dušu, ktorú som tak dlho a neúspešne hľadala. Čas s ním plynie rýchlosťou svetla a ja viem, že s týmto človekom to má skutočne zmysel. "Nie, nie je to len víno. To je spojenie duší. Spojenie osudov," vraví mi moje opité ja.
(Bullshit. Teraz to dobre viem. A vždy ma to víno tak prekabáti. Presne tak ako v tom prípade.)
Človek, ktorý v tej zázračnej omamnej chvíli pre mňa znamená celý život, ma odrazu ťahá preč. Preč od všetkého diania. Od všetkých ľudí a od mojich nevínových, ale skutočných kamarátov.
Je to také pekné. Byť na malú chvíľu presvedčená, že byť s ním je to najlepšie, čo ma živote mohlo stretnúť.
"Nie, nie je to len vínom. To je osud," opakujem si naivne. Nechám sa odvliecť. Nechám sa unášať. Nechám sa ľúbiť.
Ona to pochopí.
Ocitám sa v jeho byte, horko-ťažko vyzujem topánky a proste nechám plynúť romantickú chvíľu.
Sama sa čudujem ako alkohol dokáže priklášliť každú situáciu. Ale dokáže. Verte mi.
No a čo, že je to takmer cudzí človek. On mi rozumie. A to je podstatné. Len ja a on. A víno.
Ani nechcem myslieť na to, čo bude, keď sa prebudím. Ale viem, že raz sa to musí stať.
Keď to príde a ja sa plná očakávaní zobudím do reality, (márne túžiac po H2O v akejkoľvek forme) nechápem, čo mám s človekom ležiacim vedľa mňa spoločné. Vidím ho úplne inak. Už to nie je najlepší kamarát. Žiadna spriaznená duša.
Ako sa hovorí, rána sú ťažké. A najmä také...reálne. Nemám rada realitu.
A kvôli môjmu náhlemu vzplanutiu, vínovej láske, najlepšiemu kamarátovi alebo všetkom v jednom, prichádzam o skutočného priateľa. Moje hlúpe ja sa rozhodne odísť a prespať u trápneho alkoholika (ktorým som koniec koncov aj ja, takže nikoho neodsudzujem) a nie u kamarátky (čo bol pôvodný plán).
Ju poznám dlhšie ako 10 rokov. Prežila som s ňou neskoré detstvo a celú pubertu. Jeho som poznala pár hodín.
Kto je teraz skutočný kamarát?
Na vine je víno.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
ellami
14. 10.októbra 2014 22:40
bože ako keby som čítala o sebe spred 6 rokov , aké nostalgické
Napíš svoj komentár