Práve som si uvedomila, aká je to sprostosť , naivne si myslieť, že všetci ľudia rozmýšľajú týmto spôsobom. A síce, že ľudia sa nemajú rozdeľovať, ale spájať.
Doteraz som sa snažila na to myslieť, keď som sa s niekým zoznamovala. Ale teraz si myslím, že je to tá najnaivnejšia vec, aká ma v živote napadla. A že ich nebolo málo. Pretože nie každý pozná túto vetu a hlavne jej význam.
V skutočnosti však nechcem zovšeobecňovať, lebo práve ma o tom presvedčil iba jeden človek, ktorý prerušil náš vzájomný kontakt. Opakujem si v duchu po druhý, či tretí krát:
Je mi to jedno.
Je mi to jedno.
Je mi to jedno.
Ale dopekla, prečo to toľko krát opakujem? Chcem samu seba presvedčiť, že to tak je. Že je mi to jedno. Viem sa cez podobné veci preniesť, ale teraz ma to asi trochu vzalo. Asi trochu dosť.
Vlastne by ma to ani nemuselo tak mrzieť, veď sme neboli nejakí zvlášť skvelí priatelia. Ale čo nebolo, mohlo byť. Stačí chcieť. Čo si o tom myslieť, keď nedal ani vysvetlenie? Bez vysvetlenia odišiel. Teraz si môžem lámať hlavu prečo. Dôvody sa vždy nájdu. Nebudem o nich premýšľať, pretože mi to nestojí za to.
Ďalšia naivná vec je, že si myslím, že každý robí to, čo považuje za najvhodnejšie a je to v súlade s jeho charakterom. Jednoducho povedané, robí veci najlepšie, ako mu to jeho charakterové vlastnosti dovolia. V tomto ma už raz schladila spolužiačka na strednej. Lebo povedala: "Čo? Veronika, kde žiješ?"
(Asi si idealizujem tento svet).
V tomto prípade mám pocit, že tento človek myslel hlavne na seba. Skončiť a ďalej sa nezaujímať. Nerozvíjať žiadny vzťah. To bola jeho priorita, ku ktorej- mám pocit- smeroval od samého začiatku.
Ale vravím si: Všetko je tak, ako má byť. Bol to osud.
Slová, ktoré mi pripomínajú absolútnu rezignáciu. Vyrovnávam sa s tým, že niektorí ľudia sa v mojom živote len mihnú a čoskoro odídu. Ale asi to tak má byť.
(Idem si radšej dočítať tú bohovskú knihu, od ktorej sa nemôžem odtrhnúť už dva dni, čo je super psychohygiena od podobných (ne)riešení vzťahov.)
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
grietusha
17. 7.júla 2010 19:53
vitaj medzi nami naivnými, Veronika.
Napíš svoj komentár