Most

Prvý krát sa stretli pri istom moste, v istom meste. Odvtedy však uplynulo už veľa času. Vtedy ho cholerik polial medom a nalepil naňho všetky svoje gestá, slová a sny. (On vedel žiť pre svoju slobodu, svoje zásady a svoje nespočetné záľuby).

Na to si Stanley spomenul, keď mu písal tú sarkastickú správu. Spomenul si tiež, že cholerik bol vždy súčasťou jeho života. Ten človek to však až tak nevnímal, lebo Stanley bol oveľa viac zaťažený na minulosť, ako on.

Stanley po nejakom čase zistil, že nemá rád slovo "neviem" a rovnako neznáša otázku "prečo?"

Vlastne to bolo už dávno, čo sa naposledy s cholerikom videli. Minule mu Stanley volal, keď mal slabú chvíľku a chcel, aby s ním niekam šiel. No ten človek mu nevyšiel v ústrety. Stanley bol z toho trochu zdrvený, ale nie až tak veľmi. Vtedy si uvedomil, že vyjsť človeku v ústrety, hoci len na polcesty, znamená mať ho rád.

Stanley si po tom telefonáte spomenul len na všetko zlé, čo s tým človekom zažil. Väčšinou spomínal na dobré. Ale teraz sa mu vybavovalo len toto:

Keď sa stretli a Stanley pozeral na slnečnicové pole, ten človek pozeral na červený balón, ktorý sa zachytil na veži. Keď Stanley rozprával o lienke bodkovanej, ten človek kecal o kvetoch na jeho parapetnej doske. Keď sa Stanley s tým človekom chcel rozprávať, on sa rozprával so všetkými ľuďmi naokolo, okrem Stanleyho. Stanley bol vtedy trochu smutný.

Dlhšiu dobu sa nevideli...Potom sa Stanley vrátil k svojmu predchádzajúcemu životu a zistil, že ten človek doň patrí. Preto mu vtedy zavolal. Cholerik bol nervózny a spýtal sa ho „Prečo?“ A potom mu povedal aj „Neviem.“ Stanley neľutoval, že zavolal, práve naopak. Bol si čoraz istejší tým, že ten človek nerád vychádza v ústrety a nadovšetko miluje iba svoju slobodu. Slobodu žiť pre svoje nekonvenčné záľuby a slobodu venovať čas svojej prítomnosti.

Stanley si však už predtým často spomenul, aký ten človek vlastne bol. Bolo to raz, keď cestoval nočným autobusom a aj vtedy sa už dlhú dobu nevideli. Ten človek mu chýbal, no Stanley jemu nechýbal, lebo on nikdy nemal čas strachovať sa o nikoho, kto nebol práve v dohľade. Stanley to vedel.V tom autobuse však bola hrozná tma a na Stanleyho doľahla všetka tá neprítomnosť a stratený čas, ktorý spolu nestrávili.

Každý z nich žil svoj život vo všednom dni a ich cesty sa čoraz viac od seba vzďalovali. Čím dlhšie sa nevideli, tým bola vzdialenosť väčšia a väčšia a dnes akoby jeden o druhom stratili prehľad. Teraz každý z nich stojí na inej strane mosta.

Stanley stojí tam, kde sa stretli prvý krát.

 Blog

4 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu