Spoločnosť mi robia kvety, pouličná lampa (naklonená skoro až nad strechu nášho domu), červené strechy okolitých domov, impozantné antény (ktoré ma vždy fascinovali) a tiež oblaky. Teraz už aj nejaký dotieravý hmyz. Ach, leto, ja ťa aj tak milujem! Prinášaš toľko nápadov.
Asi pred tromi rokmi som tu tiež takto sedela a nakreslila som susedov dom. Je to najkrajší dom na tejto ulici. Majú v záhrade najkrajšie stromy. Škoda, že tú nádhernú smutnú brezu zoťali kvôli telefónnym drôtom. (ten obrázok však teraz nemôžem nájsť, ale mám aspoň túto lampu).
(viem, že neviem kresliť)
Už začína byť ozaj teplo.
Keď ma nemá kto vyhnať do práce, tak do nej nepôjdem. Ak teda nemám pevne stanovený pracovný čas. Myslím, že to nie je dobrá vlastnosť.
Jediné, čo ma pred niekoľkými mesiacmi prinútilo vstať z postele do školy o štvrtej ráno a ísť na prvý vlak, boli ľudia v nej.
Na tomto balkóne je mi najlepšie podvečer. Keď počujem suseda hrať na bicie a niekoho ďalšieho na harmoniku. Rada počúvam. Rada čmáram perom po papieri. Občas však radšej čumím do blba, s gitarou na bruchu. Ako dnes. Keď som totiž ráno vstala, prvé, čo som urobila bolo, že som sa doplazila do obývačky a vytiahla gitaru z puzdra. Ešte v polospánku som ju objala a cítila som sa fajn. Brat tomu nevenoval žiadnu pozornosť. Jeho gitara vôbec nezaujíma. Viac ho trápila slanina na raňajky a tiež počítač. Ešte teraz je zapnutý, aj keď brat je už hodinu preč.
A pritom nechápem, ako niekto môže prejsť okolo gitary a nemať chuť si na ňu aspoň brnknúť!
Vlastne už bolo dvanásť hodín, tak je čas vykročiť do ulíc.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
phantasia
25. 7.júla 2010 02:07
jéj
Napíš svoj komentár