Ráno má skvelú náladu. Doobeda si ju udržuje, no vie, že pomaly klesá. Spolu s dobrou náladou klesá aj dobrý pocit a sebavedomie. Všetko, čo má rád, zrazu stráca zmysel.
Na obed už nemá zmysel takmer nič. Pod kožu sa mu vryli zlé veci. Nemôže ich odtiaľ dostať, aj keď si kožu škriabe do krvi. Navyše mu niečo leží v žalúdku. Je to tam už dlho a on to nemôže stráviť. Usadilo sa to tam už pred šiestimi rokmi. Bol aj u lekára a ten mu povedal, že má málo žalúdočných štiav. Kedysi mu diagnostikovali aj slabú pamäť a tiež malý objem pľúc. Nedokáže sa nič naučiť poriadne. Všetky skúšky spraví až na tretí krát, prípadne v ďalšom ročníku. Nedokáže prejsť peši ani päť kilometrov, pretože jeho pľúca mu nedovolia počas cesty správne dýchať. Zadychčí sa a musí si sadnúť každých päť minút. Pri zvýšenej vonkajšej teplote sa cíti na odpadnutie.
Poobede, keď nachvíľu zabudne na ťaživý pocit v žalúdku a schuti sa naje, vracia sa mu na tvár malinký úsmev. Je však veľmi nepatrný. Večer je už všetka chuť do života v nenávratne a on neznáša všetko, čo na svete existuje. Leží v posteli, pozerá do tmy a nechce, aby ešte niekedy vyšlo slnko. Aby sa ešte niekedy začal nový deň, v ktorom by musel trpieť. Trpieť, riešiť veci a cítiť usadeninu v žalúdku.
A pritom všetky jeho vnútorné premeny sa začínajú v jeho vlastnej mysli. Najhoršie na tom je, že si uvedomuje svoju beznádej a všetok svoj strach, z vecí, ktoré sú vo svete a ktoré sú pre neho neznáme. Uvedomuje si svoje kolísavé nálady a myslí si, že je to preto, že je zamilovaný. Nie je to preto. On totiž nedokáže cítiť lásku. A tak si myslí, že miluje, že cíti, že plače, lebo je dojatý z nejakej smutnej scény vo filme, že sa dokáže nahnevať a tiež, že dokáže rozosmievať ľudí. To všetko je obyčajné mimézis. Napodobuje, hrá divadlo pred druhými a pred sebou samým. Myslí si, že je normálny človek. To je však len jeho fyzická podoba. Dlhodobým vývojom sa naučil napodobňovať ľudské emócie a spôsoby komunikácie. Zo všetkého najviac ho zaujal úsmev a kývanie rukou na pozdrav.
Kamkoľvek ide, ide s ním aj jeho usadenina. Pomaly sa mu usádza aj v hlave a on už nikdy nebude môcť žiť bez nej. Jedného dňa sa rozhodne ju vytrhnúť zo svojho vnútra a rozpára si brucho. Kým umiera, vie, že aj tak je jeho bolesť iba hraná. Bol ako hrací automat.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
otvoreneokno
15. 8.augusta 2010 16:18
Zaujímavé.
2
Povedz mu, aby tú usadeninu naložil do liehu vo fľaši a dal ju do špajze. Tak nebude usadenina manipulovať ním, ale on, ak bude chcieť, zájde si do špajze, usmeje sa na ňu a zavrie dvere.
Napíš svoj komentár