Povzdychla som si a urobila nám čaj. Vrátila som sa a sadla si ku nemu na stoličku. Čaj som mu položila na stolík.
“Ty si ešte tu? Myslel som, že už si dávno odišla.“ Povedal.
“Chcela som ale samého ťa tu nechať nemôžem. A okrem toho si dostal horúčku.“ Povedala som s úsmevom.
“Nemusíš tu byť. Viem sa o seba postarať! Choď preč!“ povedal už trochu rozladene a zakašlal. Vymenila som mu látku na čele.
“Si presne taký istý ako ja...viem ako sa cítiš...nemusíš sa pretvarovať.“ Povedala som tichým hlasom a pohľadom upierajúcim na vedro pod posteľou. V tom som zdvihla oči a – teraz už normálnou výškou hlasu – som dopovedala. “Neboj, už nie si sám, som tu. Tak spi. Budem tu aj keď sa prebudíš...“ a usmiala som sa. on sa usmial tiež – až neuveriteľne chutne.
V tom momente ako zaspal som si naplno uvedomila, čo som povedala. /Ach jaj. To bolo veľmi trápne. Kľud...to zvládnem./ naozaj som bola celá červená. Až tak červená, že by sa za to nemusela hanbiť ani dozretá, chutná a šťavnatá rajčina.
/Teraz s tým už viac nespravím./ povedala som si a pozrela na spiaceho Mika. Vymenila som mu látku a usmiala som sa, neodoprela som si ani menší rumenec. Jeho spiaca tvár bola nádherná. Odmerala som mu horúčku – klesla. /Chvála Bohu/ pomyslela som si.
Takmer celú noc som sedela na tej stoličke, ale keď ma začali ťahať driemoty podišla som ku kreslu v rohu miestnosti a usalašila som sa tam. Hneď na to som zaspala sladkým spánkom.
Zobudila som sa na svitaní – moc som nespala. Ale myšlienka na chorého Mika, ma okamžite dostala späť na onú stoličku. Ešte spal. Uľavilo sa mi – po horúčke už nebolo ani stopy.
Odišla som teda urobiť ľahké raňajky. Preč som bola sotva desať minút. Keď som sa vracala, nazrela som do izby – iba jedným očkom. Už bol hore, ale tváril sa akosi smutne, sklamane. Ihneď som vošla do izby a keď ma zbadal, prenádherne sa vďačne usmial.
/Asi si myslel, že som odišla./ pomyslela som si a preto som ho nahlas uistila.
“Neboj, bola som tu,“ tu som sa začervenala. “celý ten čas...si hladný? Dovolila som si urobiť ľahké raňajky.“ Celý čas som sa usmievala. V tomto bode som sa rozhodla, že si Mikovu spiacu tvár, nechám len pre seba. Avšak pri tej spomienke, som sa začervenala. Mike si to musel všimnúť, pretože odignoroval moju otázku a namiesto toho sa nebezpečne priblížil.
“Nechytila si náhodou moju teplotu?“ spýtal sa starostlivo a priložil svoje čelo k môjmu. Zase.
Tentoraz som však neodpadla, iba s ešte väčším rumencom na tvári som sa usmiala a dodala: “Nie, som v úplnom poriadku. Nerob si starosti.“
Mike však hlavu nedával preč. Stále ju mal priloženú na tom istom mieste, tak aby sa naše čelá dotýkali. Pozeral mi prialo do očí a ja som pozerala do jeho (Nádhera – takmer som sa v nich stratila.). Potom zrak sklopil a odtiahol sa. Stále pozeral dole a zbadala som aj náznaky nemalého rumenca.
“Ďakujem, že si tu zostala. Som...som ti za to veľmi vďačný a .... som rád.“ Vysúkal zo seba nakoniec.
S jemným rumencom na tvári som sa zasmiala a povedala že sa nič nestalo.
“Ale jedno ma trápi.“ Pozrela som na neho so srdečným úsmevom. “Povedala si, že vieš aké to je byť sám, že sa nemusím pretvarovať, že vieš aké to je. Že som presne ako ty...“ v tom momente mi stvrdol úsmev na tvári a sklopila oči. Chvíľu som bola ticho.
“Nemusíš...“ začal no ja som ho hneď prerušila.
“Vieš, u nás doma to bolo zložité. Ak predpokladám správne tak tvoji sa už pozerajú na teba len z hora...“ nechala som pauzu, v ktorej mi kývnutím potvrdil moje slová a potom som pokračovala.
“U nás...ako to...moji rodičia pravdepodobne nemali v úmysle mať dieťa. Nikdy mi nevenovali väčšiu pozornosť ako porcelánu – keď bolo treba nakŕmiť, nakŕmili. Keď očistiť, očistili. Viac ako pätnásť rokov som to nevydržala. Keď som oslávila pätnásť povedala som, že chcem bývať sama. Našli mi veľký dom a mesačne mi posielali peniaze na bývanie.“ Začala som sa usmievať, aby som odľahčila atmosféru, ktorá hustla.
“Nebolo to také zlé. Naučila som sa veľa vecí, avšak ten dom...bol hrozne veľký a...prázdny. Nechcela som, aby sa niekto o mňa staral. Nie. Na to som nebola zvyknutá a preto som sa tomu vyhýbala. Nikdy som nemala priateľov a nikdy som nikomu nechýbala a keď sa u mňa zjavila Valéria, tak som dostala druhú šancu. Šancu, začať odznovu. Ale to už nešlo. Tu všetci vedeli kto som. A preto som zas bola sama...“ koniec som hovorila s veľkým úsmevom na perách ale do očí sa mi tlačili slzy. Potlačila som ich.
“Ale veď...teraz už nie si sama. Som tu ja. Tak ako ty si tu bola so mnou keď som to potreboval, tak ja budem s tebou.“ Povedal. Pozeral sa na mňa priamo. Presne vedel o čom hovorím, ako sa cítim a veci okolo.
Slza mi stiekla po líci, a ja som sa naširoko usmievala. Vrhla som sa na neho a objala som ho. “Ďakujem, ďakujem...ďakujem...“ V takomto rozpoložení sme boli asi desať minút. Potom sme zjedli raňajky. Ja som šla umyť riad a on sa zatiaľ prezliekol. Keď som sa vrátila upratala som mu posteľ a potom som povedala.
“Mali by sme ísť...tam.“ povedala som vediac, že to pochopil.
A tak sme sa vydali. Bok po boku, s dobrou náladou a smiechom. Takto sme tiež dorazili do onoho domu kde som ho prvýkrát zbadala. Keď sme došli a ľudia, okrem iného aj starec a jeho spoločnosť, videli Mika sa smiať, zostali zarazený v prekvapení.
Mike sa ale usmieval ďalej. Úch! Aký bol vtedy okúzľujúci.
“Predpokladám,“ začal Mike, “že už viete o včerajšom incidente. Aj o jeho podrobnostiach, čím už zbytočne môžem upozorňovať, že už to celé začalo.“
“Áno Mike, vieme o tvojej neschopnosti, o zlomenej ruke atď. Ukáž sem tu ruku, ošetríme ti to. Neviem kvôli čomu si otáľal tak dlho.“ Mike sa prestal usmievať a zaškrípal zubami. “A vy moja milá Jane, dúfam, že vás tieto udalosti nevystrašili.“ Povedal s úsmevom. Nepovedala som ani slovo.
Vykročila som s Mikom ku nemu. Starec sa mu pozrel na bezchybne ošetrenú ruku.
“TY, ako len si si mohol dovoliť aby ti to chudák slečna Jane musela ošetrovať...?“ viac nestihol. Prikročila som ku nemu a dala som mu facku. Poriadnu. Až ma celá ruka zabolela, ale nedala som nič na sebe poznať. Neovládla som sa. Prečo na neho kričí? Prečo? Je to môj jediný priateľ. To mu nedarujem. Nikto si to nebude dovoľovať. Nikto!
“Jedno nechápem...“ povedala som pozerajúc sa priamo na neho. Všetci prítomný – i Mike – boli prekvapený. “Ako som si len mohla myslieť, že ste príjemný človek, že mate pochopenia?“ pokrútila som hlavou. “Neviem. Čo všetko ma môžete naučiť, ale takto to vyzerá, že sa to budem učiť sama. Nechápte ma zle, ale...nájdem si priateľa, pomôžem mu s ťažkej situácie – pretože bol zjavne unavený, lebo na rozdiel od vás on ma onehdy hľadal – a vy? Vy mu len vynadáte. Vôbec neberiete v ohľad jeho pocity. A mám pocit, že som práve udrela veľmi váženú osobu, lebo asi to predo mnou nikto nespravil! No prosím s vašej tváre môžem vyčítať, že mám pravdu, a tiež to, že vám nie je dvakrát príjemné, že to vravím na hlas, že mám dosť odvahy. Práve teraz si asi myslíte, že som usmrkanec, čo len nedávno od matky odišiel – a práve teraz beriem tie slová keď som to povedala – ale vy o mne nič neviete!“ dopovedala som. V miestnosti bolo ticho. Len Mike sa pousmial. Zavesil sa mi na plece a začal sa hlasno smiať.
“Ďakujem, toto...toto pre mňa nikto nespravil...“ začal, pustil ma a vystrčil s dverí. “ale mala by si ísť...“ povedal ospravedlňujúcim sa tónom hlasu a aj pohľadom. Vystrčil ju s dverí.
“Mike, čo to...?“ nestihla som dopovedať.
“Mike! Mal si ju strážiť! Mal si byť jej priateľom, mal si nám všetko povedať! Mal si svoje povinnosti! Mal si zabrániť aby sa obrátila proti nám!“ kričal starec na Mika ktorý pokorne počúval.
Nemohla som tomu uveriť! Mike sa len tváril, že je môj priateľ...nie...nie to nemôže byť...nie!
“ Nieeeeeee!“ slzy mi tiekli po tvári. Otočila som sa a rozbehla preč. Zase.
Zase...prečo sa to stáva vždy mne? Asi je m súdené zostať sama. Zase...ako to slovo nenávidím...zase....
S plačom som dobehla do svojej jaskyne. /Už tu nie je bezpečne musím ísť./ povedala som si. Utrela som si slzy a začala sa baliť. /Už nikdy nebudem nikomu veriť. Budem nadosmrti sama!/ hovorila som si počas balenia. Nakoniec som vzala tie najnutnejšie veci – do ruksaku som si zbalila aj nejaké jedlo a pitie. A odišla som. Znova.
Rozbehla som sa. nevedela som kam, ale bežala som, čo mi nohy stačili. Zamierila som do lesa, okolo ktorého som šla. Dobehla som asi do stredu, potom so vyliezla hore a zamaskovala som sa. strom ktorý som si vybrala bol priestranný a mal hustú korunu. Na tomto strome sa dalo ležať a pritom byť skrytý. Aj napriek jeho hustej korune som bola schopná vidieť všetko naokolo a na moje prekvapenie i Mikov výbežok.
Bola som tu usadená asi pol dňa keď som zbadala Mika. Išiel na svoj výbežok. Hlavu mal sklonenú a tváril sa utrápene. Pozerala som sa na neho a na chvíľu mi ho prišlo ľúto. No potom som si spomenula. Spomenula som si, ako veľmi mi ublížil. A ja som mu to dovolila. /Určite je zúfalí, že ma nemôže nájsť. Ale nie kvôli mojej osobe, ale kvôli nim – lebo oni chcú./ neverím že som si podobnú vec myslela aj prednedávnom. Ale to bola iná situácia.
Pozorovala som Mika. Vedela som to. Išiel aj do môjho domu. Jediné čo mi dávalo nádej, že dom neprezradil, bola tá, že bol sám. No nie na dlho hneď ako sa zasa dostal na svoju lúčku prišla aj starcova spoločnosť. Starca som nikde nevidela. Potom mi zmizli z dohľadu. Ľahla som si na strome a nechala sa uspať zvukmi okolia.
Zobudila som asi o hodinu. Okamžite som pozerala naokolo. V tom som zbadala Mika. Samého. Zas mal ten zúfalí výraz. Išiel smerom do lesa. Šiel čoraz bližšie videl ma snáď? To som naozaj netušila. Ale bola som trpezlivá a ani som sa nepohla.
Mike zišiel rovno pod (môj) strom. Sadol si a hlavu si zložil do dlaní.
“Čo som to urobil? Ako som jej to mohol urobiť? Áno bola to moja práca, ale zradiť priateľa? Zvlášť ja v mojej situácii....ale asi je lepšie keď sa odo mňa bude držať ďalej. Potom jej už neublížim. Ale kam mohla zmiznúť? Vrátila sa späť? Pane Bože prosím, ochraňuj ju nech je kdekoľvek, moju...“ v tom zafúkal mocný vietor, nebolo počuť jeho ďalšie slová. “...jedinú.“ Iba toto som bola schopná počuť. Už, už som chcela zoskočiť, ale nakoniec som sa ovládla. Neviem či len neklame. Zase...
Sedel tam asi pol hodinu, bez pohnutia. Len sedel a premýšľal nad Boh-vie-čím. Očividne sa niečím trápil. Ak som bola príčinou ja, tak som sa práve v ten moment začala nenávidieť. Ale ja som to nevedela. Mohla som snáď?
Neskôr prišli pre Mika a ten odišiel.
Našťastie nasledujúce noci boli pekné a tak som nemusela meniť stanovisko. Čo bolo mojou útechou i utrpením zároveň, bolo to, že Mike si chodil ochotne posedieť pod tento strom. Avšak po tieto dni len ticho sedel.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
chajka
14. 9.sept. 2010 22:37
táto časť sa mi fakt páčila
Napíš svoj komentár