Kraftwerk nám pekne ukázali budúcnosť (neviem či to bol ich zámer alebo boli iba tak posadnutí elektronikou , čo sa z nás stane časom ak nezakročíme. Technika.. technika, no čoskoro nielen okolo nás, ale aj v nás, v našich telách, v našich dušiach. Cez médiá nás oblbujú, jedlom a vodou nás tiež oblbujú, až sa stávame bezduchými telami bez vlastného rozumu a charakteru. Ostávame len telami, strojmi, ktoré konajú tak, ako káže „spoločnosť“ a nie tak, ako by oni sami chceli.
Sme roboti. Sme sluhovia, otroci spoločnosti, materializmu, systému,...
Osloboďme sa, buďme sami sebou a zažime pravý slobodný a plnohodnotný život bez zákazov a príkazov o tom, čo je zlé a dobré. Veď čo je vlastne to „zlé“ a „dobré“? Príliš subjektívny výraz na to, aby sme o tom tvorili zákony a ovplyvňovali rozhodnutím pár ľudí širokú masu ľudí a robili z nich robotov.
Kreatívne myslenie je už vo väčšine ľudí minulosťou, len sa nechávame tlačiť davom niekam a ani nevieme kam a vlastne nám to je už jedno. Podstatné predsa je, že máme euro na cheese, colu v chladničke a stíhame televízne noviny o 19:00. Vôbec nám neprekáža, že každý deň je rovnaký, všedný, všetko robíme automaticky, nepremýšľame o ničom, konáme ako roboti. Sme naprogramovaní na akýsi stereotyp a spokojne si tak žijeme niekoľko rokov. Osem hodín ťukať do počítača ako stroj, najesť sa a pozerať kokotiny v televízii až kým nezaspíme. Smutné, nie? Strácame schopnosť kreatívne myslieť, tvoriť a strácajú to už aj mladí ľudia, deti. Namiesto fantazírovania vo vlastnej hlave sledujú cudzie fantázie, ktoré im počítače a televízory ponúkajú ako na tácke. Veď ťažko zo mňa bude dobrý kuchár, keď mi všetci vždy len tak pre nič donesú plné taniere jedla. Najem sa, iní mi to uvarili, načo by som teda varil ja sám? A potom keď už fakt musím, viem si uvariť len párky. Tak je to aj s kreativitou, fantáziou. Sami si ich zabíjame lenivosťou a strácame tak to hlavné, najzaujímavejšie, najkrajšie na bytí, na bytí človekom.
Mám strach, mám ten najhorší pocit, aký môžem mať, chcem nový svet, zmenu. Niekedy už nemám sily dívať sa na ľudstvo, na seba, cítim sa bezradne, ba až trápne za nás všetkých. Čo sme si to vlastne spravili? Chce sa mi plakať, toto nie sme my, verím tomu, vzchopme sa, začnime každý od seba a pomaly zmeňme svet a urobme si z neho krajšie a zdravšie miesto pre život.
Prosím ťa, Vesmír, že to nie je len utópia?! Končím.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
hetfield
1. 8.augusta 2012 14:43
mas pravdu ale zial nasa spolocnost je tak nastavena a coraz viac ludom z toho prepina a musi vyhladat psychiatra
2
kritizujes nedostatok originality a kreativity v nasich mysliach blogom, ktory je sam osebe maximalne nekreativny, frazovity, otrepany, plny klise - svojim sposobom genialna myslienka, keby to tak bolo robene naschval... co ale, obavam sa, neni celkovo mas este dost naivny pohlad na svet, co je, samozrejme, ovplyvnene vekom. ako konkretne by si si predstavovala zmenu? to by ma fakt zaujimalo
Napíš svoj komentár