Uleteli z nej komáre, čo pijú krv. Uleteli z nej však aj motýle, čo nám ju dávali.
Veria aj tie ušmudlané víly na rozprávkové konce? I keď nevedia milovať ako v rozprávke?
Na tých pár mesiacov späť budem spomínať s riasou v oku. Chvíle, kedy takmer bol skutočne Slnečný hrob, chvíle, kedy začínali existovať imaginárne lietadlá, chvíle, kedy sa uzavrel kus života. Vraj pre lepšie zajtrajšky.
Až začne pršať, rozviažem si šnúrky a pobežím bosá na koniec dúhy. Skĺznem sa po nej a potom cez žltý pruh pozriem na nebo, kde sa schováva Malý princ. Nie. Neopijeme ho. Usmejeme sa na neho a poďakujeme mu. Tak!
A až sa vyplaví riasa z kútika oka, fúknem do nej. Fúkneš do nej?
Čaj už nie je tak horúci. Už aj lyžička vychladla. Chladne. A to ma desí.
Životná filozofia v jedinej vete, ktorú nikdy nikto nepochopí.
A možno o tom život je.
Suchá hlina tu, bez ľudí, bez vody.
A aj napriek tomu sa dierky v ušiach usmievajú.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
teaner
8. 7.júla 2010 22:14
nadhera!
Napíš svoj komentár