"Ach jaj, zase nemčina" poviem znechutene pri pohľade na rozvrh hodín, keď si večer chystám veci na ďalší deň. "Potom ešte geoška, slovina, z ktorej píšeme písomku, matika, bioška a telocvik .." Obrátim tašku hore dnom , aby som z nej vysypala učebnice a vymenila ich za nové, keď vtom mi padne pohľad na môj záchodový objav. Téda, skoro som zabudla. Vezmem červenú knižku do ruky a opatrne ju prelistujem. Nemusím byť jasnovidec, aby mi došlo, že to, čo som objavila je denník, ktorý tam nechalo nejaké dievča. I keď denníky sa čítať nemajú, neodolám a nalistujem začiatok:
_____________________________________________________________________
5. september 1995
Volám sa Jana a pred pár dňami som nastúpila do tretieho ročníka na gymnázium. Pretože neviem, komu by som sa zverila, začínam písať tento denník. Žiadnej z mojich kamarátok nemôžem povedať o svojom tajomstvo, nie to ešte rodičom. Som totiž hrozne zamilovaná. Myslela som si, že také láska je len výplodom spisovateľovej fantázie, ale zistila som, že skutočne existuje. Najprv som si myslela, že Tomáš o mňa nemôže ani zavadiť pohľadom, lenže pred mesiacom sa mi splnili všetky sny a túžby. Začalo to medzi nami, keď sme sa náhodou stretli na kúpalisku. Pretože Linda i Katka boli preč a ja som tam bola sama, súhlasila som s jeho návrhom, aby som si dala deku vedľa neho. Najprv som vôbec nevedela,
o čom sa s ním rozprávať. Predsa len som mala pred ním rešpekt a nebolo vhodné rozprávať sa s ním o rovnakých veciach ako s kamarátkami. Počas polhodiny som však zistila, že je to ten najúžasnejší človek, akého som kedy stretla. Pokiaľ sa mi do tej doby len páčil, rovnako ako iným dievčatám, v ten deň som si uvedomila, že som sa zamilovala. Jeho oči ma priťahovali ako magnet a keby som sa pred ním tak nehanbila, povedala by som mu to. Lenže vedela som, že on nie je muž pre mňa. Že moja láska k nemu nemôže byť nikdy opätovaná. Keby som vtedy vedela, že dnes sa budem môcť k nemu túliť a hrať sa v jeho náručí. Cez prázdniny bolo všetko jednoduchšie. Stretávali sme sa čoraz častejšie a ja som ho začala navštevovať aj doma. Našim som vždy povedala, že sa idem prejsť s nejakou kamarátkou a už som sa ponáhľala, aby som mohla vidieť jeho tvár a dotknúť sa jeho pier svojimi.
_____________________________________________________________________
Teda, to je lovestory, pomyslím si pri čítaní tých riadkov a uškrniem sa. Na lásku totiž nijak neverím. Ešte nikdy sa mi nestalo, že by sa mi pred nejakým chlapcom podlomili kolená a zamotal jazyk. A baby, ktoré mi podobné pocity opisujú považujem za sliepky. Veď je vôbec normálne padať na kolená pred nejakým chalanom? Veď sú to ľudia ako my a nevidím vôbec žiaden dôvod, prečo hovoriť o nejakom prudkom búšení srdca, ako to opisuje Jana na ďalších stranách. S ironickým úsmevom sa dostanem o pár stránok ďalej.
____________________________________________________________________
14.september 1995
Je niečo po polnoci a ja stále neviem zaspať. Dnes bol najdôležitejší a najkrajší deň môjho života. Tomáš je úžasný. Dnes som bola u neho doma a prvýkrát sme sa milovali,. I keď to trošku bolelo, bol to ten najkrajší zážitok v mojom živote. Teraz už viem, že ma miluje. A ja jeho. On je to najlepšie, čo ma mohlo stretnúť. Ešte nikdy som sa s nikým necítila tak krásne. I keď proti nám stojí veľa vecí, som si istá, že všetky prekonáme. Naša láska sa dokáže postaviť všetkým prekážkam. Vravel, že až skončím školu, vezme si ma. Najradšej by som s gymplu odišla a žila len s ním. Naši by ma ale určite zavrhli. Obaja si totiž strašne zakladajú na vzdelaní . Bodaj by nie, keď mama je profesorka a otec primár. A zo mňa chcú mať rovnako dokonalú a vzornú dcéru. Dnes som priniesla domov trojku a musela som si vypočuť siahodlhú prednášku o tom, že sa vôbec neučím a aká som hlúpa. Len nech si kričia. Teraz, keď som našla svoju životnú lásku, ma nerozhádže nič. Ešteže ho mám, už teraz sa neviem dočkať, až ho zajtra v triede opäť uvidím.
____________________________________________________________________
Aha ho, tak ten úžasný Tomáš je asi spolužiak. Milá Jana v mojich očiach hlboko klesla. Byť takto zabuchnutá do rovnako starého chalana a ešte k tomu ho nazývať mužom! Keď si spomeniem na tých pubertiakov, čo máme v triede, tak len prevraciam očami , len čo si predstavím , že by som sa mohla do nejakého z nich zamilovať. Pretože už začínam byť celkom ospalá, rozhodnem sa červená denník zaklapnúť. Zajtra je tiež deň.
I keď som po dnešnom pernom dni v škole unavená, nedá mi, aby som neotvorila denníček záhadnej Jany, ktorá pred niekoľkými rokmi študovala na našom cvokhause s krycím názvom gymnázium. Zaujíma ma, ako sa tá jej láska s úžasným Tomášom bude ďalej vyvíjať.
____________________________________________________________________
12. október 1995
Dnes sa stala veľká chyba. Keď sme sa večer s Tomášom vybrali do parku, stretli sme jednu babu z vedľajšej triedy. Všimla som si ju, až keď som po nádhernom bozku s mojou láskou otvorila oči. Určite nás musela vidieť, hlavne Tomáša. Keď sa o tom zmieni v škole, tak je so mnou a s Tomášom koniec. Jeho by vyhodili za to, že zviedol svoju žiačku a mňa pravdepodobne tiež. A naši by ma vyhodili z domu – ťahať sa s učiteľom, to je predsa neprípustné. Ale čo už, nebudem si predsa robiť vrásky s niečím, čo sa ešte nestalo. Radšej budem myslieť na Tomášove dlane, ktoré ma ešte pred niekoľkými hodinami hladili po celom tele.
____________________________________________________________________
Tak to je teda sila! Tomáš nie je spolužiak, ako som si myslela, ale učiteľ. Musím uznať, že to som teda nečakala. Jana je teda dobrá, keď sa pustí do vzťahu s profesorom ...
____________________________________________________________________
24. október 1995
Stalo sa niečo neuveriteľné. Po dvoch dňoch, ktoré som skoro celé prezvracala, som sa konečne rozhodla ísť k doktorovi. Poslal ma na nejaké vyšetrenie a na rozbor krvi a moču a dnes, keď som k nemu opäť prišla mi oznámil, že som tehotná. Ja čakám Tomášove dieťa. Vôbec neviem, čo budem robiť, ale na druhej strane mám strašnú radosť. Niekde vo mne totiž rastie nový život zrodený z našej veľkej lásky. Keď som o tom povedala Tomášovi, najprv bol prekvapený, ale potom ma vzal do náručia a pobozkal ma. Sľuboval, že ma v tom nenechá samu a že si to dieťa nesmiem nechať vziať. Vraj po polroku odíde zo školy a potom už budeme len spolu. Nájde si prácu niekde inde a bude sa o mňa starať. Škoda, že o tom nemôžem povedať rodičom, pretože by ma zabili. Nechcem premýšľať o tom, čo bude, ale o tom, čo je teraz. A teraz som šťastná, i keď mi stále nie je dobre. Je mi jedno, že budem musieť nechať školu, pre našu lásku som ochotná to urobiť. Milujem ho, a mám pocit, že zošaliem. Urobím všetko pre to, aby sme mohli zostať spolu, aj keby som musela utiecť z domu.
1. november 1995
V škole sa našťastie o mne a Tomášovi nič neprezradilo, lenže i tak to raz vyjde najavo. Rozhodli sme sa všetko povedať v januári, keď bude končiť polrok. Tomáš dá výpoveď a ja tiež odídem. Neviem, čo na to povedia naši. Obávam sa ich reakcie. Mám ich rada, ale nemôžu mi stále riadiť život. Ja som sa rozhodla ho stráviť so svojou láskou a naším dieťaťom. I keď s tým nebudú súhlasiť, svoje rozhodnutie nezmením. Milujem ho, a viem že je môj osud. Viem, že bez neho by som nebola šťastná. Niekto by možno mohol povedať, že v 17 nemôžem mať rozum, ale to nie je pravda. Veľmi dobre viem, čo chcem, a stojím si za tým. Už sa teším, keď sa budeme môcť prestať skrývať a vykričíme našu lásku do celého sveta!
I keď na mojich hodinkách svieti čas 23:42, nemôžem sa odhodlať ísť spať. Začína to byť fakt husté. Ako zhypnotizovaná otáčam stránky jednu za druhou , aby som prelúskala písmená napísané modrým atramentom na trošku zmuchlaných, zožltnutých listoch, za ktorými sa skrýva príbeh, ktorý pred niekoľkými rokmi prežívala baba rovnako stará ako ja. Kde teraz vlastne je ? Vzala si nakoniec svojho učiteľa ? Všetky tieto otázky mi nedajú spať a ja jednoducho musím Janin príbeh dočítať do konca.
____________________________________________________________________
25.november 1995
Cez slzy skoro nevidím a na hrudníku ma bolí, akoby mi ho niekto trhal na polovice. To predsa nemôže byť pravda! Zdá sa mi, že je to len zlý sen a ja sa z neho čoskoro prebudím. A potom otvorím oči a uvidím Tomáša, ako sa ku mne skláňa a šepká mi do uší všetky tie krásne slovíčka. Predsa nemôže byť pravda, že Tomáš už nežije! Dnes ráno som šla ako každý deň do školy a už som sa nemohla dočkať, kedy Tomáša zas uvidím. Zarazilo ma, že nad vchodom je čierna vlajka, ale ani náhodou mi nenapadlo, že sa dozviem niečo tak strašné. Všetci si tú správu šepkali. Na chodbách, v šatniach, v triedach ... Keď som sa spýtala, čo sa stalo, otočila sa ku mne Zdena, aby mi povedala niečo, čo počas jednej minúty premenilo môj život na trosky. Tomáša včera zabili! Vracal sa neskoro večer domov a prepadli ho nejakí traja muži. Vraj ho chceli okradnúť, ale on sa začal brániť, tak naňho vytiahli nôž a bodli ho. Podľa polície podľahol zraneniam na mieste. Ešte stále tomu nemôžem uveriť. Bolí to, až sa mi z toho všetkého točí hlava. Mám pocit, že už nemôžem žiť a jediná vec, čo ma drží pri živote je dieťa, ktoré čakám. Viem, že Tomáš by chcel, aby som bola silná, lenže ja to nedokážem. Čo teraz budem robiť ?
26.november 1995
Nejdem do školy. Jednoducho tam nemôžem ísť. Nemôžem si pripomínať Tomáša, ináč by som zošalela. Namiesto toho som povedala rodičom, že mi nie je dobre a zostala som doma. Lenže ani tu sa to nedá vydržať. Celú noc som mala strašné sny, budila som sa spotená každých päť minút a z očí mi tiekli slzy. Mám pocit, že tie slané potoky nezastavím. Myslím na Tomáša a na naše dieťa. Sľúbila som, že si ho nenechám vziať , lenže ako ho mám teraz priviesť na svet? Viem, že rodičia ma vyhodia z domu ale raz im to predsa musím povedať. Už vlastne nemám čo stratiť, keď som počas jednej minút stratila všetko, na čom mi v živote záležalo. Bezducho sa dívam, ako vonku prší na spadnuté lístie a viem, že musím mame a otcovi všetko povedať. Len meno otca im neprezradím, naša láska je moje tajomstvo , ktoré mi nikto nemôže vziať.
27.november 1995
Vraj mám ísť na potrat. To je pre mojich rodičov jediné možné riešenie. Musela som si vypočuť krik, nadávky, vyhrážanie, ale nič z toho na mojom rozhodnutí nezmenilo. Svoje dieťa nikomu nedám. Nikdy! Ja viem, že i keď Tomáša nevidím, je tu stále so mnou. Že našu lásku nemôže nikto len tak zabiť, rovnako, ako nemôže nikto zabiť naše dieťa. Neviem, čo bude ďalej. Neviem, ako budem môcť ďalej žiť. Neviem, kam pôjdem a ako uživím naše dieťa. Ten šialený strach z neznámeho ale nie je tak strašný. Najhoršia je však tá bolesť vo vnútri, ktorej sa nemôžem zbaviť.
30.november 1995
Dnes mal Tomáš pohreb. Z posledného lúčenia si nepamätám ani jediné slovíčko. Mala som pocit, že sa každú chvíľu zrútim. Vybavujem si len zarmútených rodičov, ako si vreckovkou utierajú slzy a prijímajú úprimnú sústrasť. Možno by mi mohli pomôcť oni. To je ale nezmysel, určite mi neuveria, že dieťa, ktoré sa mi narodí, bude ich vnúčaťom. Prečo by mi mal vôbec niekto veriť? Veď o našej láske nikto nevedel, stále sme sa len skrývali a tajili pred celým svetom. E teraz je už neskoro, nikto nebude veriť tomu, že som ho milovala a že on miloval mňa. Spoločne s rakvou, ktorá pomaly klesala do zeme, som pochovala všetku svoju lásku a nádej. Pochovala som všetko, čo vo mne ostali živé.
4.február 1996
Sledujem, ako sneh padá na mokré, farebné lístie a spomínam na Tomášove oči, pery, vlasy, ruky, ktorými ma hladil po tvári. Už nevnímam každodenné výčitky rodičov, už nevnímam nič. Viem, že život je len pustatina. Viem, že tá bolesť nikdy nezmizne. Viem, že sa nemôžem postarať o dieťa, ktorého pohyby som dnes prvýkrát pocítila. Viem, že už nikdy nebudem šťastná a viem, že už nedokážem ďalej žiť.
_____________________________________________________________________
Touto vetou sa denník končí, a nech listujem ako viem, nenájdem ani stopu o tom, ako to všetko dopadlo. I keď som Janu nepoznala a nikdy som ju nevidela, veľmi by som si priala, aby teraz bola vydatá za iného muža a vychovávala malého Tomáška a jeho mladšieho bračeka. Zrazu sa mi všetky moje sny zdajú tak veľmi maličké, keď si predstavím, ako to dievča muselo trpieť.
Na druhý deň sa rozhodnem, že Janu nájdem, a ten denník jej vrátim. Začala som tak, že som si v kancelárii školy požičala veľkú knihu,aby som sa pozrela, koľko Ján bolo v maturitnom ročníku 1996. Keď Jana bola v roku 1995 tretiačka a dieťa si nenechala, musela maturovať v roku 1996. I keď zoznamom listujem ako divá, žiadna Jana v tomto ročníku nie je. „Môže sa spýtať, koho tam hľadáte? Mohla by som ti pomôcť.“ Navrhne mi dobrosrdečne sekretárka. „Hľadáme nejakú Janu, ktorá v roku 1995 chodila sem na gymnázium do tretieho ročníka.“ „1995? To nie je až tak dávno. Počkajte, ja prehľadám papiere so zoznamami našich žiakov. Áno, tu je nejaká Jana. Počkajte, na tú si dokonca spomínam. Taká drobná a tichá tmavovláska. Ale tú nemôžete poznať. Zrazilo ju totiž auto. Vraj mu vbehla rovno do cesty.“
Vybavím si vety z jej denníku:Viem, že už nikdy nebudem šťastná a viem, že už nedokážem ďalej žiť. „Myslím, že to bolo v ten rok, keď zabili jedného učiteľa, takého fešáka. Bol to veru smutný rok.“ Nemala som už náladu ju počúvať a tak som rýchlo odišla preč. Možno som ten denník naozaj nemala čítať. Rozhodla som sa, že Janino tajomstvo nechám naďalej spať a tak som sa popoludní vybrala smerom k mostu za lesom a z červeného denníka vytrhám každučkú stránku a nechávam ich vznášať ponad rieku. Rovnako ako list stromov sa kývajú zo strany na stranu, až kým ich nezmáčajú studené vlnky rieky. A spolu s popísanými stránkami mizne v hlbinách i Janin príbeh, ktorý mal zostať navždy tajomstvom jeden veľkej a nešťastnej lásky ...
Vymyslený príbeh
Komentuj
4 komenty k blogu
1
natalinqa
9. 1.januára 2009 19:43
tyyyy brďo...a to je jako vymyslené? lebo je to cool...
Napíš svoj komentár