Posledná zožltnutá strana z Denníka z Pekla.

Je to strašne dlhé ja viem ale pri troche šťastia vás to nebude nudiť


Moje kroky sprevádzala ozvena. Vchádzal som hlbšie a hlbšie do útrob chrámu. Každým metrom tam bolo chladnejšie a tmavšie. Cítil som sa v tom obrovskom priestore taký malý.. Zdalo sa mi, že labyrint možno nájdem za oltárom. Prechádzal som k nemu cez mozaikovú dlažbu. Znázorňovala oheň, v chladnom chráme to vyzeralo ako keby človek kráčal po ohni. Začínal som chápať, že prečo sa volá toto tu chrám tieňov. Sochy oblúd vrhali ozrutné tiene. Boli porozkladané tak, že vytvárali spolu akúsi hlavu. Radšej som sa pozeral inam.

Myslel som, že mi krv zamŕza v žilách keď sa v tom tichu ozvali zvony. Vyľakalo ma to a strhol som sa. Potom začali odvšadiaľ vyliezať postavy v tmavých kutniach a nebolo im vidieť do tváre. Váhal som, že či sa ich mám pýtať na labyrint, ale rozhodol som sa, že to skúsim. Jeden prechádzal popri mne a tak som sa mu prihovoril „Kde tu nájdem labyrint?“
Zdalo sa mi, že vyceril zuby ale to sa len chystal prehovoriť. Mal čierne zuby a hnusný dych. Videl som mu iba mŕtvolne bledé pery zvyšok tváre mal zakrytú. Som si však istý, že o veľa som neprišiel... „Choď tam na koniec a tam nájdeš čo hľadáš. Tisíce z nás ťa budú sprevádzať“ Ukazoval k oltáru a jeho poznámke o tisícoch som nechápal. Všetci títo čudáci, o ktorých mi Zenh rozprával už predtým boli černokňažníci a boli veľmi nízky. Nemali viac než 160cm. Konečne som stál pred oltárom a hľadal som vchod. Nad oltárom visel obrovský kríž obrátený naopak. Všimol som si aj rozľahlú kamennú plochu do ktorej boli vykresané rôzne symboly.
Jeden z týchto mužov ju drhol. Domyslel som si, že to bude obetný stôl a prišlo mi nevoľno.

Všetko tu na mňa pôsobilo úzkostne. Steny s vyrytým písmom, ktoré som nepoznal, títo muži v tmavých habitoch a mrmlaním všetko ma znepokojovalo, a nevedel som ako sa dostanem k labyrintu. Po dlhom rozmýšľaní som sa pozbieral a opýtal sa ďalšieho mnícha.
„Vidíš tamtú sochu? Keď máš kľúč, strč jej ho do papule.“
Myslel som si, že je idiot a neveril som mu ale urobil som to. Postavil som sa pred mramorovú obludu a strčil som jej ruku s kľúčom dovnútra. Hmatal som tam až som našiel niečo čo mohla byť zámka. Kľúč v nej zacvakol a vtedy sa to začalo. Čeľuste tej sochy sa začali s vrzgotom roztvárať a ja som nemohol uvoľniť svoju ruku zo zovretia, cítil som, že zámka tam už nie je, že dno sa v tej soche rozpadol a hmatám v
otvorenom priestore. Čeľuste sochy sa naďalej zväčšovali a mňa to vťahovalo. Bolo to, ako keby som sa dostal do osídiel mäsožravej rastliny. Potom som dopadol na zem. Celé toto premiestnenie trvalo len pár sekúnd a bol som na úplne inom mieste. V labyrinte. Ten mních mal pravdu. Budú ma sprevádzať tisíce z nich. Steny labyrintu tvorili lebky. Lebky černokňažníkov, pohrebné miesto. Bolo tam šero, tmavo. Stál som na začiatku a predo mnou bolo šesť vchodov do labyrintu. Ktorým sa mám vybrať? Je tu vôbec tá správna možnosť?

Vybral som si tretí zľava. Pôda tu bola celkom čierna a mäkká keď som ju prišliapol, až nepríjemne mäkká. Rýchlou chôdzou som šiel čo najďalej a zabáčal raz doprava inokedy doľava a modlil som sa aby mi našepkával inštinkt. Hľadel som do zeme, aby som sa vyhol pohľadu na lebky. Medzi jednotlivými bola hmota čo pripomínala smolu, ktorá
Držala to celé pokope. Zdalo sa mi, že takto kráčam celý deň a už som nevládal. Chcel som si na chvíľu odpočinúť ale hneď ako som si ľahol zaspal som. Po prebudení som pokračoval v ceste, ale celý čas som cítil na chrbte niečí pohľad. Nikto tam však nebol. Zhruba po dvoch hodinách sa predo mnou vynorila postava v kutni. Najprv som nevedel čo mi na nej nehrá ale prišiel som na to. Na černokňažníka nie je dosť malý.

A približoval sa ku mne. Šuchol som rukou do vrecka a držal som nôž pripravený ho použiť. Všimol som si, že tá postava niečo drží za chrbtom, zhodila plášť... Stál som zoči voči Yingovi. V pravej ruke mal akúsi koženú guľu s ostňami, kolísala sa na hrubej reťazi. Preboha!
Nemalo zmysel sa rozbehnúť, nohu som mal ešte zranenú a schytal by som úder hneď do chrbta. Zhypnotizovane som pozoroval tú guľu. Yingovi pohrával na perách jeho odporný, slizký úsmev. Zamieril mi na hlavu a ledva som stihol uhnúť, presvišťalo mi to tesne pri sluchách. Neustále sa približoval a ja som ustupoval dozadu . Švihol ďalšiu ranu a ja som uhol ale pošmykol som sa a padol na chrbát, pričom som si udrel hlavu.

Chcel som sa postaviť ale Ying priskočil a pristúpil mi na ruku. Vtláčal ju do zeme a ja som pustil nôž. Potom mi dupol do hrude tak, že som stratil dych. Tá guľa sa mi hojdala nad hlavou a Ying sa spokojne škeril pripravujúc sa na posledný úder.
Horúčkovito som sa snažil vymyslieť niečo ale nič ma nenapadalo. Schytil som tú guľu, ostne sa mi zaborili do dlane a udrel som ňou Yinga do tváre ako sa nado mnou skláňal. Moja rana ho omráčila a ja som sa rýchlo pozviechal. Triasol som rukou od bolesti a krv sa rozstrekla na zem. Ying stonal na zemi o pár metrov ďalej. Vzal som svoj nôž a bolo mi napriek všetkému ľúto mu ešte ubližovať ale on by si ma našiel a tak som ho zasiahol do nohy aby bol
aspoň pomalší. Vykríkol a zaháňal sa guľou ale nevidel, pretože mal zakrvavenú celú tvár a ktovie, či neoslepol navždy...

Po tejto udalosti som pokračoval v ceste. Mohli uplynúť ďalšie dva dni, bol som smädný, hladný a na smrť unavený keď som sa konečne dostal k cieľu.
Stál som pred obrovským štvoruholníkom, týčiacim sa do výšky. Na jeho vrchole sa niečo blyšťalo. Na dvoch jeho stranách boli satanské výjavy a na ďalších dvoch oko tešili anjeli, vnútorným svetlom prežiarené sväté tváre, ruky podávajúce nádej....
1111 schodov viedlo na vrchol, myslel som si, že to nedokážem, zastavoval som a zbieral zvyšky síl.

To blyštiace sa niečo bola krištáľová truhlica. Ledva som nadvihol veko. Vo vnútri boli skutočne dve píšťalky. Jedno z ebenového dreva a to druhé z zo svetlého ale nevedel som z akého. Zenh vravel, že jednou z nich sa dá privolať pozornosť boha a druhou diablova. Keby som bol váhal, slúžila mi ešte jedna nápoveda, že ktorá je ktorá. Na dotyk boli obe úplne iné. Nedokážem povedať v čom bol rozdiel možno v tom, že čo som cítil keď som ich držal. Ebenovú som odložil späť. Vzal som si do rúk tú druhú, v boha mám väčšiu dôveru..
Chystal som sa, že si ju priložím k perám.....
BUM. Silný úder ma poslal k zemi. Padal som z výšky ale v ruke som zvieral píšťalku.

Dopad bol viac než drsný. Nemohol som sa pohnúť. Pozeral som dohora a videl som Yinga. Napadlo ma, že zíde dolu a zabije ma, ale nie. Mal čo chcel. Mal druhú píšťalku a chystal sa ju použiť. Chcel som sa postaviť ale nešlo to. Vyzeralo to tak, že mám niečo s chrbticou ako som dopadol na chrbát. Ale moja píšťalka sa našťastie nepoškodila a priblížil som ju k ústam slabo som do nej fúkol a vydral sa z nej slabý zvuk. Snažil som sa fúknuť silnejšie, lebo sa nič nedialo ale nemal som dosť síl. Ležal som tam bezvládne, tak blízko a predsa ďaleko od cieľa.
Zomriem tu. Sklamem Ruženku. Z očí sa mi predierali slzy. Mal som sa viac snažiť...

Pozrel som smerom k Yingovi tam sa tiež nič nedialo.. Asi po desiatich minútach na mňa dopadlo pár kvapiek dažďa. Z jemného poprchania sa strhla búrka. Väčšiu som jakživ nevidel. Cítil som ako ma nadvihuje, odlepuje nejaká sila zo zeme. Moje myšlienky prerušovalo hromobitie a s úžasom som hľadel na vzďaľujúcu sa pôdu pod sebou. Bol som ako keby zavesený vo vzduchu, vzduch sa zahusťoval a musel som žmúriť, lebo kvapky dažďa mi šlahali do očí. Začínalo sa to. Nebo potemnelo, ako keby doň vmiešavali čierny atrament. Visel som vysoko nad zemou, a cítil som chlad od premočeného oblečenia.
Tmu pretínali blesky a ticho hlboké zvuky búrky. Týral ma silný vietor a pichľavé, bičujúce dažďové kvapky. Blesky udierali do mokrej zeme a vytvárali písmo, s veľkou námahou som otvoril oči, nemohol som si ich chrániť rukami, pretože som bol, ako prikovaný vo vzduchu.
Písmo bolo veľké a rozumel som mu.

„Môžeš mať moc, nesmrteľnosť a moc.“

Nesmrteľnosť...to je to čo chcem? Ying privolal padlého anjela? Úpenlivo som sa snažil pozrieť na nebo. Ja nechcem byť nesmrteľný! Ja sa chcem vrátiť späť. Nechcem ostať v pekle! Nechcem byť zatratený. Zdalo sa mi, že vidím na čiernom nebi malú svetlú bodku, medzitým sa počet bleskov znásoboval, vytvárali sa po nich písma a strácali sa.,
ale nevšímal som si ich ďalej, upieral som pohľad na tú svetlú bodku. Približovalo sa to. Tá bodka svetla sa mihotala a trepotala sa, čím bližšie sa ku mne dostávala tým viac bleskov a silnejší orkán. Spôsobovalo mi to už bolesť, dažďové kvapky sa stávali ľadovými krúpami a koža pod nimi praskala. Čím bližšie sa ku mne to mihotajúce sa svetlo dostávalo, o to viac som chápal. Nemal som právo zakončiť svoj život. Človek sa mýli, keď si myslí, že je povolaný rozhodovať o živote a smrti. Čím viac ľudí o tom bude presvedčených o to skôr nás prekvapí posledný súd.
Krupobitie ma prinútilo skloniť hlavu, tvár som mal už doničenú, nevládal som udržať pohľad na to svetlo. Písmo sa zmenilo

„Zabudni na božie zákony, riaď sa svojimi“

Nechcel som to ďalej čítať, možno aj preto, že som cítil v tom istú lákavosť, nútil som sa napriek bolesti zdvihnúť hlavu smerom k svetlu. Keď sa mi to podarilo, bolo už celkom blízko. To mi dodalo silu a vydržal som. Keď sa mi dotklo čela, pocítil som úľavu.
Necítil som tiahu svojho tela, cítil som nadpozemský pokoj a slobodu. Všetky obavy sa rozplynuli ako zlý sen. Myslím, že skutočne šťastný je človek iba vo veľmi rannom veku, keď ešte veľa nechápe a nič ho neťaží, nikdy potom už nie je tak šťastný bez akýchkoľvek tieňov šťastný. To preto, že:
„Čím viac vieš, o to si smutnejší...“
A teraz keď som to cítil som vedel, že to tak funguje.

Neviem ako dlho trvala tá nirvána.
Možno večnosť, ale potom sa moja podstata začala rozpínať......... Dostal som novú šancu

..........................

Mexico, Aguascalientes,
Hospital San Juan de Dios

V malej miestnosti počuť vzdychy a dve sestry v bledomodrých plášťoch pobiehajú. Postarší lekár s časom postriebrenými sluchami vykonáva svoju prácu so zvrašteným obočím.
Dobre už to bude. Po niekoľkých minútach počuť slabý plač.
––––

O desať rokov neskôr..
Futbalové ihrisko, džavot a výkriky. Jedného chalana sfaulujú a tak urazene vystúpi z hry. Nervózne kope do zeme a potom si všimne ryšavého chalana
So škaredými črtami tváre , s ktorým sa nikdy nikto nehrá. Rozhodne sa, že ho osloví.

-„Ahoj to máš m26ku? Môžem si ju pozrieť?“
-„Včera som ju dostal“
-„Je krásna, ja mám iba 24ky“
-„Ale 24ky majú lepšie kolieska“
-„Ako sa voláš? Ja som Adamo“
-„Volám sa Artur.“

–––


O 15 rokov neskôr.

Santo Domingo temple
Ulička v strede kostola je vyplnená kvetmi a pohľadmi svadobčanov. Mladík nepokojne kráča a škrtí ho košeľa. Želá si aby to mal už za sebou.
„Adamo Fernandez berieš si tu prítomnú Rosu Chavez?“
Myslí na jej vôňu, ktorá mu pripomína ruže, a ktorú teraz nemôže cítiť pre tie prekliate kvety čo chcela jeho matka na výzdobu....
„Ehm...Áno beriem

–––


O 25 rokov neskôr

„Bože Art ja svojho šéfa nakopem, prisahám“
„Ad, myslím, že by ti mnohí s radosťou pomohli, kto má rád Henryho Zenha, prečo mu asi rodičia platili internát?“
„Heh, tak to áno.“




Čo myslíš? Koľkú svoju šancu žiješ ty?

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

20 komentov k blogu