Poslovia temnôt

Jemný zvuk píšťaly hladí moju dušu.
Niet nikoho kto by ho nahradil.
Potichu krúžiace vrany nad mojim telom
určujú ďalší osud mojej duše.
Bude musieť opustiť zvyšky môjho tela,
ktoré si pomaly delia medzi sebou poslovia temnôt.
Tie vznešené čierne vtáky ,
tie, čo nehladajú pravdu ale iba potravu.
Každé sústo je len zmiernenie hladu,
nepotrebujú vedieť koho telo požierajú
ani prečo sa tam objavilo.

Jediný výstrel postaral sa o ich večeru.
Jediný výstrel, ukončujúc trápenie, zaznel medzi bralami.
Krásne miesto pre smrť,
miesto, na ktorom sa stretávajú poslovia temnôt.
Miesto, ktoré nikto neobjaví, poznajú ho len oni.

Krásne čierne perie, jemné na dotyk,
pazúry prebodávajúce moje líca, prehlbujúce moju bolesť,
čierne oči, pozerajúce sa do mojej duše.

Túžby sú splnené,
duša sa pomaly vyplavuje potokmi krvi z môjho tela.
Bez možnosti návratu, bez nádeje.
Smútok na tomto mieste nenašiel svoje miesto.
Príbeh je ukončený.
Slová sa rozplývajú vo zvuku píšťaly.
Ozvena výstrelu už dávno utíchla.
Zem je nasiaknutá krvou,
vrany nabažené, postupne odlietajúc,
venujú posledný pohľad kostiam, čo ostali po mojom tele.

V diaľke je počuť trepot krídel.
Kvapky krvi, padajúce z pazúrov vrán,
vietor odvieva na ruky mojich vrahov.
Kvapky krvi,
dopadajúce na ruky temnôt,
vlastných myšlienok ,
na moje ruky.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu