Bol sychravý a upršaný deň. Bez duše som sedela na posteli a nemo hľadela na fotografiu toho, kto za to všetko môže. Už to boli štyri mesiace. Štyri mesiace som sa trápila otázkou prečo to spravil. Aký mal na to dôvod? Nechápem. Nechápem tomu a ďalej to už nevládzem niesť. Nemôžem. Je čas to skončiť, pomyslela som si a už len tá myšlienka ma napĺňala uspokojením. Dom je prázdny. Ideálny čas. Z pohára pri posteli som zobrala žiletky, zovrela ich v ruke a rýchlo prešla do kúpelne. Pre prípad som zamkla dvere. Pozrela som sa na svoj zúbožený odraz v zrkadle. Oči opuchnuté od plaču, fialové kruhy pod očami bledú pokožku bez života. Aj oči stratili svoju prirodzenú farbu letnej oblohy. Pomaly som sa posadila na zem a oprela o práčku. Vyhrnula som si rukáv a dívala sa na spleť jaziev na ruke a zápästí. Nie je to prvýkrát, čo som sa rezala. Ale teraz to nebude len na upokojenie, teraz to bude poslednýkrát. Poslednýkrát budem cítiť tú bolesť, čo ma natoľko vedela uspokojiť. V pravej ruke som silno zvierala žiletku, tuho som zavrela oči a najsilnejšie ako som vedela som rezala. Tá bolesť sa nedá opísať. Ale vedela som, že za chvíľu bude koniec. Usmiala som sa a krv zo mňa rýchlo vytekala. Cítila som sa slabá, ale aj šťastná. Telo mi postupne ochabovalo a pred očami sa zahmlievalo. Posledné, čo som počula, bolo silné klopanie na dvere. Potom nič iní aby tma. Stále som všetko vnímala, všade bola tma, ale vedela som, že už nie som medzi živými. Som niekde medzi tým. Tušila som, že to bude úžasne, ale nie také tmavé. Rýchlo som sa začala otáčať, keď zrazu som zbadala malé svetlo. Svetlo na konci... počkať tunela? Myslela som si, že to bude nejak inak. Nie tuel zo svetlom na konci. To je strašne staré! Ale nemohla som si vyberať. Pomaly som kráčala ku svetlu, keď ma niekto chytil za plece. Nevidela som tej osobe do tváre, lebo mala kapucňu. Otočila ma a ja som zbadala na druhej strane, ako ma zachraňujú dvaja záchranári. Zrazu som pocítila ako mnou prechádza elektrický prúd. Trhlo mnou a ťahalo späť ku môjmu telu. Kričala som, kopala, bránila sa tomu. Márne. Bola som späť. Znova v súčastnosti a v tom odpornom živote. Rýchlo som sa nadýchla a z očí mi vytieklo zopár sĺz. Potichu som zašepkala "Prečo?" a upadla do bezvedomia. Zobudila som sa až v nemocnici. Keď som otvorila oči vedľa postele sedel on a nežne mi zvieral ruku. Srdce sa mi rozbúchalo a prístroj vedľa postele začal divo pípať. Pozrel sa na mňa a ja som sa od šťastia rozplakala. Šťastne sa usmial a povedal slova na ktoré nikdy nezabudnem: "Láska moja, tak veľmi ťa ľúbim. Ja viem urobil som chybu keď som ťa opustil, ale inak to nešlo. Otec ma donútil. Bože! Tak strašne som sa bál, že spraviš niečo takéto až som nemohol spávať. Tak veľmi si ma vystrašila!!" Potom mi dal pusu a ja som zaškala " Milujem ťa."
Odvtedy sme sa stále spolu. Aj keď si niekto môže myslieť, že som sprostá hus keď som to riešila takto, ale pre mňa to malo veľký význam. Získala som späť svoju lásku a naučila som sa, že nie vždy všetko sa vyvíja podľa naších predstáv. Vždy treba niečo obetovať, aby sme s toho niečo dosiahli. Hocčo ale musí to stáť za to.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
adsy
7. 4.apríla 2011 11:28
Zomrieť je iba ako sen. Človek je stále tu aj keď už vlastne nie Málokto sa vráti. Nechcel som, ale musel som sa vrátiť...
2
Zaujímavé.Ale nesedí mi tam to: Otec ma donútil.
Predsa ak niekto veľmi ľúbi,otec ho nedonúti rozísť sa s jeho láskou
Predsa ak niekto veľmi ľúbi,otec ho nedonúti rozísť sa s jeho láskou
3
podľa mňa volania o pomoc,tieto samovraždy..ak chcete zomrieť naozaj,tak sa to robí inak..a má to 100% úspešnosť
4
tak... neviem ako mám vyjadriť slovami to, čo si myslím. Ale podľa mňa je hlúpe si siahať na život, cez všetko sa dá preniesť. Neviem o tvojej situácii nič bližšie ako tuto v článku, preto ťa nechcem uraziť, je to len môj názor. A kvôli jednému chlapcovi by som sa určite nepokúšala zabiť! A keď ho až toto donútilo, aby bol s tebou, tak predtým ťa skutočne veľmi rád podľa mňa nemal. Ak by mal, tak by sa správal inak.Nechcem ťa uraziť, len hovorím môj názor na článok, nie na tvoj život.
Napíš svoj komentár