Kamarát má rakovinu. Mladý chalan 19 rokov. A má rakovinu . Stále mi to akosi nejde do hlavy. Prečo takéto choroby dostávajú ľudia čo majú chuť žiť. Budia sa s úsmevom , majú kamarátov a neboja sa žiť. Prečo sa nestanú ľudom ako som ja. Nebojím sa smrti. Nebojím sa jej pozrieť do očí ak to bude posledná vec ktorej sa pozriem do očí kým už neuvidím nič. Nieje to nejaká úchylka alebo nejaká psychopatická porucha. Ja sa len nebojím. Nech sa stane čokoľvek viem že to tak má byť. Teším sa. Naozaj sa teším až to príde a zistím ako to všetko je. Občas tak rozmýšlam čo by som spravila keby som naozaj vážne chorá. Istotne by mi to chvíľku bolo ľúto . Ale to len kvôli tomu že by som vedela že ľudia ktorých ľúbim by trpeli.
Nieje ľahké žiť s pocitom že každý človek čo vás má rád vám nakoniec ublíži alebo vás opustí. A tak sa bojím viazať. Tak sa bojím veriť. A neni to vlastne strach zo života čo ma núti k samote?
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
2
@harper ja sa nerúham. To nieje otom že by som nechcela žiť . Chcem a veľmi . Len občas nemám chuť nato čo sa naokolo deje. A na ľudí. Chcem sa uzavrieť a byť sama. A myslím že sa všetci snažia aby sa mal dobre a nie ho lutovať.
Napíš svoj komentár
Viem,že sa to znáša ťažko, no musíš byť silná. Nádej umiera posledná, a vždy je šanca,že sa z toho dostane,no nie? Ver,že viac ho potešíš svojou prítomnosťou či milým úsmevom ako tým,že ho budeš ľutovať.