Je ťažké niektorých ľudí nechať odísť.Ale je to lepšie ako ich trápiť. Alebo trápiť seba. Prídu odídu. Ostanú v srdci. Navždy a nenávratne.
Len občas je treba podotknúť že, sa možno raz stretnú.
Chcela by som to. O rok , rok a pol , stretnúť sa a byť schopná sa normálne rozprávať. Ako sa máš? Čo výška? Ako to ide? Máš niekoho? bla bla...
Nepodstatné bla bla ktoré by ale pomohlo k tomu aby sme sa lepšie cítili. Veci nejdú ukončiť ľahko s úsmevom bez strachu alebo trápenia.Idú ale to nieje môj prípad. V tomto som iná. Moc citlivá . moc empatická a hlavne moc depresívna.
Asi hlavné čo potrebujem je vedieť že niekde je niekto koho zaujíma že mi je zle.Že ma niečo trápi. Bolí.A ja viem že ten niekto je.Nieje to len niekto. Je ich viac. A preto by som sa mala snažiť im neublížiť.
Hoci už dávno viem že od niektorých ľudí treba odísť aby ste im už viacej neublížili.Jediný spôsob nato aby boli šťastní je nebyť snimi.
A zas pri niektorých stáť nech sa deje čokoľvek. Nech akokoľvek zafúka, zahrmí vždy stáť po ich boku. Možno len potichu , možno s kopou slov čo naberú význam až keď to všetko skončí. Ale byť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár