Minúty ktoré menia svet...

Počítam do tri utriem slzy otočím sa a usmejem na otca. Zohrejem mu jesť a spravím mu čaj. Bolí ten pohľad na neho. Bolí pohľad na zničeného človeka ktorého ľúbite. V ruke žmolí vreckovku a upiera pohľad do prázdna. Poobede som sa bála sedela som na stoličke a potichúčku som si spomínala nato čo vravel a bledla som. Rýchlosťou blesku som schytila telefón do ruky a volala mu či je v poriadku. Zdvihol a povedal že je v práci. Odľahlo mi. V duchu som si ho predstavovala ako niekde visí a ja si vyčítam prečo som mu nepomohla keď som vedela že je na dne.
Odo dnes bývame samé. Len ja a osoba chorobne žiarlivá a zrelá na psychiatriu viac ako ja.
Vyhodila ho.
Pobalila kufre.
Nemal kde ísť.
Plakala som.
Cítila bezmocnosť .pretože som práve prišla o jediného človeka ktorý so mnou v našej domácnosti komunikoval.
Vyhodila ho spravila mu ostudu.
Verím mu. Jemu jedinému som vždy verila.Je to úžasný otec od ktorého som vždy brala všetky životné múdrosti a ktorý ma naučil čo je v tomto svete najdôležitejšie.
A teraz tu sedím sama v izbe. Plačem a ďakujem osobe ktorá ma dnes objala a chytila za ruku keď som potichu plakala v aute.
Viete ako si všetci mysia že toto sa mu nikdy nemôže stať. Tak ja som si myslela že to že by odnás odišiel otec alebo mama sa mne nestane. Naivné malé dievčatko. Na tomto svete je všetko možné.

A tak si hovorím že nikdy nechcem byť ako ona. A nikdy nebudem až taká. Možno som po nej .Mám náznak žiarlivosti aj paranoje. Ale mám aj otcove črty. Viem odpúšťať nikdy sa dlho nehnevám a som citlivá. A v poslednej dobe sa snažím rozmýšlať.. U nej je to choroba. Choroba ktorá ju raz zničí.

 Blog

3 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu