Kto v noci stráži pod tvojím oknom?
Kto predá dušu, nech ty šťastie nájdeš?
Kto podá ruku, uverí snom?
Na pokraji síl
A tak si žijem so svojimi osobnými démonmi a som na seba pyšná keď akokoľvek aj málinko nad nimi vyhrám. Viem že všetko sa deje pre niečo . Viem že to že som sa včera zobudila a nemala chuť ani dýchať vzduch v mojej izbe, že to všetko mi možno malo niečo ukázať.Aj keď len to že už tomu nevládnem ja. Že démoni si robia čo chcú a len občas im dokážem vládnuť.
A vlastne mi to možno malo ukázať že cez to všetko čo bolo v mojom živote že cez to všetko som mala alebo čiastočne ešte mám to šťastie že existuje niekto kto ma obíme a povie mi všetko bude fajn.Alebo nie stačí mi telefonát stačí mi počuť jej hlas a vedieť že ma má niekto rád a že si niekto myslí že to dokážem. Keď už otom pochybujem aj ja sama. Je to horšie a horšie. A ja už vôbec nepoznám to dievča ráno v zrkadle. Nepoznám to dievča čo vymenilo lásku za neustále boje ktoré nemajú zmysel . Neviem kto som... či som to zlé dievča teraz alebo to čo som bola predtým .
Každopádne sa mi to teraz nepáči. Neverím ,nedúfam už v nič . Ľúbim ale nie som schopná si dovoliť vidieť vtom viac.
Kedysi veľmi dávno som mala jeden sen. Sen ktorý ma držal pri živote sen ktorý bol pre mňa všetkým . Sen ktorý ma nútil ráno vstať a žiť. No dnes je preč ako všetky časti môjho starého ja.
Bol to sen o rodine , o milujúcom mužovi a deťoch. Nič viac som nechcela. Ani veľa peňazí ani slávu , ani úspech ani záujem mužov ani krásu . Len jednoduché šťastie . Zobúdzať sa a vedieť že niekto ma potrebuje. Ale za posledné mesiace je to fuč. Rodina je super vec kým človek nevidí ako vlastne funguje tá vlastná načom stojí, koľko klamstiev a pokrytectva vnej je. A deti ? Keď vidím tých malých spratkov čo nenávida svoje mamy a nadávajú neustále nane tak si uvedomím že dieťa by ma možno šťastnou spravilo ale len na dobu kým by nenadobudlo svôj vlastný rozum kým nepríde nato že vlastne nechce byť ani so svojou matkou . Deti ktoré si myslia že keď mama chce byť s nimi vtiera sa im je trápna.Nehovorím že všetky deti sú také. Je to otázka výchovy a závisí to aj od toho akých má dieťa rodičov. Ale aj tak deti v mojom živote môžu byť až tak o 3-4 roky .Môžem mať stále taký krásny sen keď vidím aká som , keď vidím akí sú ľudia ? Nemám ten pocit že by som stále dokázala byť takou dobrou matkou ako som si pred 3/4 rokom myslela že budem.
A načo vlastne niekomu ukazovať svoju dušu? Načo niekomu hovoriť a svojich slabostiach. Núkať mu svoje srdce aby ho zničil. Načo mu ukazovať kto naozaj ste . Že to čo vidí teraz je len ochranná brána. Že viete byť aj zraniteľní . Že dokážete milovať a nehladieť na nič iné. Že možno v hĺbke srdca dokážete veriť , hoci v tejto dobe stále za vás rozhoduje rozum.
Tak v čom je vlastne zmysel tohto života? Užívať si ? Tváriť sa že ste dokonalý človek ? Zarábať peniaze ?
Keď niekto nato príde tak mi prosím dajte vedieť ...Lebo ja ten zmysel nemôžem nájsť.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
chlapecek
23. 4.apríla 2012 15:43
aj by som ti povedal co si myslim ale nebudes mi verit ....alebo povies ze kto som ja ze ti nieco rozpravam tak naco ci chces to pocut?
2
@chlapecek chcela by som počuť tvoj názor ... predsa len si minulosť ktorá ma videla lepšiu než som teraz
4
@chlapecek si moja minulosť ...a zasahuješ aj do môjho terajšieho života to je pravda ... ale nie tak ako predtým
Napíš svoj komentár