urcite si kazdy z nas polozil otazku : ,,Kedy vlastne zomriem?" dolezitou otazkou podla man je aj : ,,Stal moj zivot vobec zato zit, co bolo jeho zmyslom?!" znie to trochu nehumanne ale ma to svoju logiku...mozno sa pousmejete a poviete si : ,,co take moze o zivote povedat devätnast rocne dievca?!" stojim sice na zaciatku svojho zivota (ako aj väcsina z vas..) ale pokusim sa vam v mojej uvahe aspon trosku nacrtnut svoje myslienky o kratkosti a zmysle ludskeho zivota pomocou odpovedi na tieto otazky, nech to znie akokolvek odvazne...
kazdy sa lisime vo svojich nazoroch, preto nemusite so mnou hned suhlasit, ked ze zmysel zivota sa da jednak ziskat ako aj stratit. rozne su aj samostatne hodnoty, pre ktr.zijieme..niekto uprednostnuje karieru, niekto vidi zmysel zivota v laske a iny zase hlada vedecke ci nabozenske odpovede na svoje otazky...
moj zivot..kratky ci dlhy vsak musi byt naplnenim, inak si dovolim tvrdit, ze nestal za to. mojim cielom je v zivote prezit co najviac krasneho (aj po tych nepeknych skusenostiach co mi zivot priniesol) vytvorit nieco co tu po mne ostane a pochopit mnoho veci...chcem byt stastna ako kazdy iny clovek, stat po boku milovanej osoby a citit vsetkymi svojimi zmyslami silu zivota. lenze kolko casu nato budem mat??? prezivame svoje dni plnymi duskami ale skromne...a nerozmyslame nad koncom. smrt pride tak povediac nepozorovane..na motylich kridlach, uchopi ludsky dych a odleti s nim prec..rychlejsie ako lusknutie prstami... inak povedane - zajtra ma moze kludne zrazit auto alebo dostanem onedlho rakovinu a ja nebudem mat moznost povedat, vyskusat ani zazit to co som chcela...
urcite poznate alegoricky pribeh o chlapcovi, ktr. si vsetko odkladal, aj korcule, ktr.dostal do daru nikdy nevybral z krabice aby ich neposkodil a poriadne si na nich ani nezajazdil...prisiel o nohy pri autonehode...urcite by som nechcela skoncit podobne, preto sa snazim prezit kazdy den tak, aby som ho nelutovala nech je koniec akokolvek blizko...iba vtedy mozem spokojne odist, lebo budem vedet, ze som si to zariadila po svojom, ze som nemohla zmenit nezmenitelne a z toho co sa dalo som zazila maximum...platus chce zjavne povedat, ze aj ked je ludsky zivot kratky, je v nasich silach ho urobit krasnym, jedinecnym a neopakovatelnym...ako som uz spomenula nie je dolezita jeho kvantita ale kvalita...nelutovat ale zit...ako znie jeden podobny vyrok, ze : ,,zivot je ten krasny okamzik medzi narodenim a smrtou, urobme si ho takym, lebo nevieme co prinesie zajtrajsok."
dufam, ze az v starobe budem sedet pri zapade slnka so svojimi vnucatami na verande svojho domu a popijat caj s mojim milovanym muzom po boku, pochopim onen pocit...pocit skutocne preziteho ludskeho zivota, a vtedy sa tomu motylovi spokojne pozriem do oci...

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
nikuska7  26. 2. 2007 21:09
hmm odkial to poznam? je to ono, len trochu zmenene, ze?
Napíš svoj komentár