Ako som tak krútil hlavou sem a tam, zazrel som na stolíku po lavici mojej neznámej telefón. Bol to taký ten satelitný, veľký s hrubou anténou a veľkým množstvom gombíkov. Zavolám domov! Ma napadlo a tak som sa postavil. Pomaly sa blížim k telefónu ale nenechávam si újsť ani jeden pohyb tej nádhernej prdelky. Až keď som mal v ruke ten telefón začal som sa sústrediť na otázku – ako zavolám domov? Dal som predvolbu a začal som vyťukávať číslo. Stlačím Yes a vtom sa ma neznáma opýta: „Kam telefonuješ?“ „Chcem si objednať pizzu.“ Pohotovo odpovedám. Objednať pizzu? To čo za sprostosť ma napadlo? To som jej mohol rovno povedať že si chcem kúpiť auto! No ona sa len zasmiala a ďalej sa venovala plavbe. „TU TUU TU TUU, číslo ktoré voláte neexistuje“, ozvalo sa v telefóne a moja posledná iskra nádeje zhasla. Položím telefón späť a pomalým krokom si idem sadnúť. Sadnem si a pozriem sa na neznámu. No už ma to tak nebere ako predtým. Som sklamaný ale zároveň, zároveň je tam niečo iné. Som vzrušený, nie sexuálne ale emocionálne. Nádherná jachta, krásna slečna, úžasné počasie a plavím sa do Tanzánie. Kde je vlastne Tanzánia? A je to vlastne jedno. Zošuchnem sa nižšie na sedačke a orpem si hlavu o operadlo, ruky položím za hlavu a zavriem oči.

„Zlato zobuď sa. Obed je už na stole“, trhá ma zo sna neznáma. Slnko je už vysoko na oblohe a praží na mňa obrovskou silou. Nahne sa ku mne a dá mi pusu. Potom sa postaví a ide ku kormidlu. Pomaličky sa preberiem, vstanem a, a bolesť je preč. Už ma nebolí hlava, konečne veď už bolo na čase. Vojdem dole do podpalubia a na kuchynskom stole ma čakajú vyprážané rezne so zeleninovým šalátom. Zoberiem si tanier a idem pomaly ku stolu si sadnúť. Tam ma už čaká pohár červeného vína. Keď som si pochutnal, napil sa, zachcelo sa mi si trošku oddýchnúť. Vytráviť. Tak sa opriem a vyložím si nohy. No niečo ma tlačí pod lopatkami. Posadím sa, zoberem vankúš a pod ním krabička. Drevenná, nalakovaná a lesknúca sa krabička pravých nefalšovaných kubánskych cigár. Kuba deluxe, to nebudú len také hocijaké aké som fajčil za 30 korún u nás. Otvorím krabičku a v nej sú krásne balené v kovových obaloch cigary, jedna vedľa druhej. Desať ich tam je, päť a päť nad sebou a vedľa nich v osobitnom priečinku je celý pozlátený zapalovač. Krásny plynový, neviem aká je to značka ale pozdĺž sú na oboch stranách 4 karty poukladané do tvaru vejára. Vytiahnem si jednu cigáru a pripálim si. Úžasný pocit. Trošku ju rozťahám a už to ide ako po masle. Vôbec neškrabe a ma úžasnú chuť. Čistý tabak a pritom taká dokonalá chuť. Výdem pomaličky von, prejdem k sedačke a sadnem si. „Už som myslela že si ochorel. Ale vidím že si už zasa vo svojej koži“, s úsmevom dodala neznáma a ďalej sa venovala kormidlu. Asi veľa fajčím. V tom prípade tam bude viacej tých krabičiek. Ach, ja fajčiar, ale na niečo predsa zomrieť musím. Takto aspoň budem vedieť čo ma zabilo.

Kto vlastne som? Čo tu robím? Prečo tu je tá krásna kočka? A čo bude v Tanzánii? Očividne je niekto, kto sa na mňa podobá, kto je takmer taký istý ako ja, ba možno presne taký ako ja a ja teraz len hrám jeho rolu. Musím na to prísť. Ale najprv potrebujem meno mojej neznámej. „Zlato treba napnúť plachtu lebo ide vietor.“ Zakričala na mňa neznáma a čakala že to spravím pretože sa na mňa pozerala, ruky mala prekrížené a bola na mňa otočená. Čo teraz? Našťastie moja vynachádzavosť nemá hraníc. Vďaka ti lenivosť moja, vrúcna vďaka. „Už som ťa to niekedy učil?“ Prikívla. „Tak mi to teraz ukáž ako to robíš.“ Zahodím ostatok cigary do mora. Kráska sa zvrtne a ide napnúť hlavnú plachtu a druhú plachtu vytiahla. Všetko mi ukazovala aj so slovným výkladom. Asi tak po troch hodinách sme obehli celú loď a v skratke mi vysvetlila čo a ako. Ona to síce nevedela že mi to len vysvetľuje ale bola spokojná ako mi to odprezentovala celé. Čo som si z toho celého zapamätal ja? Pravdupovediac nič. „Zajtra mi to predvedieš ešte raz pretože si tam urobila zopár chybičiek.“ Dodal som nakoniec a šiel som si pre pivo.

Keď zatvorím chladničku začne niečo pípať. Takým škreklavým pípaním. Otrasný zvuk. Musím to nájsť a zničiť. Šak mi prasknú bubienky v ušiach! Idem po zvuku do prednej časti lode. Otvorím dvere nalavo a tam je malá kúpelka. Ale odtial ten zvuk nejde. Hrozné niečo. Stále to pípa hlasnejšie a hlasnejšie. Otvorím druhé dvere a tam je malá kajuta s posteľou. Zelené obliečky, plachta a vankúše, no čudný štýl. Na na posteli a vôkol sú rôzne tašky, ruksak, bedničky pív, škatulky s cigármi, chlieb, a rôzne ďalšie veci. Prehrabávam sa v tom všetkom aby som našiel čo to pípa. Schmatnem ruksak a otvorím predný, prvý a najmenší priečinok z troch. Keď ho odzipsujem, je tam malá karta ktorá bliká. Vytiahnem ju a snažim sa ju umlčať. Je taká veľká ako telefónna karta ešte do automatov. Celá bola biela a vrohu vpravo blikalo maličké oranžové svetielko. Ako som ju tak otáčal, zrazu v nej ostal otlačok mojho palcu. Najprv bol celý červený no potom prešiel do zelenej farby, tam kde blikalo oranžové svetielko, trikrát zelené svetielko a nastalo ticho. Nádherné ticho ako predtým. Znova som otvoril ruksak, hodil som doň kartu, zazipsoval som ruksak a pohodil ho na postel. Zavriem za sebou dvere a v kuchyni stojí neznáma a robí nejaký šejk z alkoholických nápojov. „Tebe ten strašný zvuk nevadil?“ Kočka zdvihla hlavu, pozrela sa na mňa asi takým pohladom – o čom točíš, čo hovoríš, všetko v poriadku? Tento pohlad ma zarazil. Prejdem k chladničke, zoberem si to svoje vyložené pivo a idem von. Akonálhe si dadnem, zodvihnem otvarák ktorý je pohodený pod sedačkou a otvorím si pivo.

Ako to, že ona ten hluk nepočula? Už mi vážne šibe? Akonáhle sa vrátim z tohto výletu, pôjdem k psichológovi. Pomali odchlípam z piva a ďalej premýšlam. Čo mala znamenať tá karta? V mojej hlave je obrovské kvantum otázok. A odpovedí? Ani jedna. Nič nedáva zmysel. Mojou nešikovnosťou mi trošku vytečie z flaše a pivo mi steká po brade. Intuitívne si ho utriem rukou a pocítim strnisko. Mal by som sa oholiť, asi bude perná noc, tak nech som k svetu i keď také jemné strnisko môže pekne vzrušovať svojím škrabkaním na určitých miestach, ale už je to až moc drsné. Idem sa oholiť. Pomaly dopijem zbytok piva a odoberám sa do kúpelne v podpalubí. Otvorím skrinku nad umývadlom no žiaden strojček, iba holiaca pena a žiletka. Tu nie je holiaci strojček? Za flakónmi voňaviek je jeden, ale smola, ten je dámsky. Použiť dámsky alebo žiletku? Aký je rozdiel v dámskom a pánskom holiacom strojčeku? No nakoniec som sa rozhodol pre žiletku a tak si prepláchnem tvár, rozotriem holiacu penu, nechám chvíľku pôsobiť a začínam s holením. Aaau. Trošku to zaštípalo. O chvíľku znova a znova. Keď som si oplálchol tvár, bolo som spokojný sám so sebou. Zvládol som to a ani to nebolo také namáhavé. Otočím sa, zoberem uterák to rúk a pretrem si tvár. Uterák späť zavesím, otočím sa k zrkadlu že všetko upracem, no keď zavriem skrinku a pozrem sa v zrkadle premkne ma hrôza. Toto nebude asi želaný efekt holenia sa žiletkou. Prebleskne mi hlavou. Na líci mám malú ranu a tečie mi z nej krv. Keď si ju utriem je ďalšia aj na brade a ďalšia na druhej strane líca, a ďalšia a ďalšia. Vyzerám ako nejaký masochista. Jasné, už to mám. Keď sa otec holieval ešte žiletkou a porezal sa, na rany si priložil maličké kúsky vreckovky a potom keď to uschlo len to ztrhol a zahodil. Tak začnem trhať vreckovku a prikladám si kúsky na rany. Keď dielo dokončím len si vzdychnem a s hrôzou sa pozerám na svoju tvár v zrkadle.

Pokračovanie čoskoro.
Všetky ďalšie diely vyjdú najskôr na » spoluziaci.freehostia.com

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár