Ľahla som si späť, no už sa mi nepodarilo zaspať. Obliekla som si nohavice, cez pyžamové tričko som si prehodila sveter a vykradla som sa cez vchod internátu do tmavej noci. Za tebou. Za jediným objektom a zmyslom môjho života. Električkou som sa previezla na druhý koniec mesta, kde bývaš.
Konečne.
Električka zastavila a ja som sa rozbehla tak rýchlo, akoby ma naháňala svorka vlkov. Upachtená som zastala pred tvojim domom. Číslo päťdesiatosem. Túžila som sa dostať dnu a vidieť ťa. Ovládla ma neznesiteľná túžba rozraziť dvere a vybehnúť za tebou hore do tvojej izby, no napokon som ten pocit potlačila. Obehla som dom, či ťa niekde v okne nezbadám.
Ó môj bože! To snáď ani nie je pravda! Také šťastie v jediný deň! Práve si vychádzal zo sprchového kúta. Na nahom tele si mal tisíce kvapiek, no samozrejme, že ma neupútavali nejaké bezvýznamné kvapky. Pozerala som sa na dokonalé telo športovca so všetkým, čo k tomu patrí a až ma pichalo v hrudi od tej neuveriteľnej prázdnoty, čo sa vo mne odrazu rozliala. Potrebovala som, aby si ma objal ako kedysi, aby som si mohla položiť hlavu na tvoje plece a cítiť teplo, ktoré z teba sála.
Dopekla, tak veľmi som to chcela! Zrazu si sa pozrel mojím smerom a uvedomil si si, že nemáš zatiahnuté rolety. Rýchlo si si prikryl intímne miesto uterákom, prebehol cez kúpeľňu a prudko ich stiahol dole. Moje srdce skoro zamrelo, keď som si uvedomila, že nemám ani slnečné okuliare, ani kapucňu na hlave.
Nasledujúci deň som ťa náhodne stretla v obchode. Ani som sa ti nepozrela do očí v strachu, že ma spoznáš. Našťastie, včera večer si asi nemal čas pátrať po konkrétnej osobe, ktorá ťa vyrušila pri (alebo skôr po) sprchovaní a v pude sebazáchovy si rýchlo musel urobiť bezpečnostné opatrenia, upokojovala som sa.
„Čau,“ pozdravil si ma chladne, až mi skoro vystúpili slzy do očí, no ovládla som sa.
„A-hoj,“ odzdravila som roztrasene.
Sledovala som, ako narýchlo ukladáš veci do košíka. Mieril si k pokladni. Džús a rožky, ktoré som držala v ruke, som položila na najbližší regál a náhlila som sa k východu. Musím byť predsa pred vchodom prvá, aby si mi neušiel. Stála som tam a nervózne som si poklopkávala nohou. Keď som zbadala, že vychádzaš, vybrala som telefón a tvárila sa, že telefonujem.
„Áno, áno... vlastne mi to môžeš dať hocikedy,“ vymýšľala som si hlúposti do telefónu. „Môžeš aj dnes... alebo vieš čo? Prídem k tebe. Teraz mám čas, môžem sa zastaviť... tak pá,“ pozdravila som rýchlo, keď som videla, že košík si už odložil a chystáš sa na odchod.
Len čo si zahol za roh, vybrala som sa za tebou. Čudovala som sa, ktorým smerom si sa vybral. Tvoja frajerka bývala opačným smerom a všetkých svojich kamarátov a spoluhráčov z tímu, s ktorými si sa stretával vo voľnom čase, si mal naokolo, no poslušne som ťa nasledovala ako verný psík.
Vošli sme do podchodu, kde nebolo ani živej duše. Povaľovali sa tu len fľaše z pív, nádoby zo sprejov a naokolo bolo i pár injekčných striekačiek od narkomanov. Vyľakala som sa. Azda... aj teba zlákala táto cesta? Veď športovci to majú zakázané!
Zrazu si sa prudko otočil a rýchlim krokom smeroval ku mne. Moje srdce urobilo desať sált vzad za jedinú sekundu. Tvárila som sa, že niečo hľadám, no bolo to márne. Tušila som to... Mieril si sem presne pre to, aby si si niečo vybavil. So mnou. A nebude to v dobrom.
„Naozaj si nemôžeš nájsť nejakú inú zábavku ako sledovať ma?“ opýtal si sa, značne vytočený.
Odhalil si ma.
„Ja... čo? O čom to hovoríš?“ skúsila som ešte to posledné, čo sa dalo urobiť- hrať sa na hlúpu, možno zneistieš, povedala som si. No očividne si bol o tom pevne presvedčený.
„Môžeš mi povedať, prečo ma každý deň sleduješ cestou zo školy, prečo sliediš na každom rohu, keď sa stretávam so svojou frajerkou a prečo si včera stála pred mojím domom, keď som sa sprchoval?“ pokračoval výhražne. Pri zmienke o včerajšku si sa mierne začervenal.
„Ja...“ habkala som.
„Myslel som, že si to pochopila. Rozišli sme sa. Nebaví ma totiž vzťah, v ktorom sa nemôžem ani len nadýchnuť. Všetku svoju pozornosť som musel venovať len tebe, jednoducho si ma ničila. Aj vtedy si to robila. Chorobne si za mnou stále sliedila, kontrolovala si mi telefón... a teraz ma dobre počúvaj- ak sa to bude opakovať, dám to na súd. Toto už nie je zábavné. Si bláznivá, daj sa liečiť!“
Odkráčal si a spolu s tebou odkráčala aj moja posledná nádej. Ak sa hovorí, že nádej umiera posledná, nie je to tak celkom pravda. Pretože v ten večer som posledná umrela ja.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
deaprosteta
28. 9.sept. 2012 18:26
2
tímto člankom si mi zlomi srdce !! proste taký užasny pribeh som ešte nikdy nevidela.Ked som ho čitala až som citila tu bolesť z toho članku . Nemam slov
3
Ďakujem, dvojča Keď som to písala, myslela som na mňa spred dvoch rokov... ale iste uznáš, že to nebolo až také hrozné
4
Úžasné, jednoducho úžasné Podľa mňa by si tú knihu vydať mala Potom pošli názov a určite si kúpim Máš talent
5
Ďakujem pekne na knihu to podľa mňa síce ešte nemá, ale aj keby, musím mať prachy na vydanie alebo kvalitného sponzora
Napíš svoj komentár