Aj vtedy som akosi tušila, že naše srdcia nie sú úplne spojené v jedno, že ty stále robíš krok vzad, aby k tomu nikdy nedošlo, ale pri pomyslení na to by som od tej bolesti navždy primrzla o zem pred verejnými záchodmi (čo nie je veľmi dôstojné ukončenie tak bolestného a tragického života ako ten môj), takže som si to vtedy radšej nepripustila.
To, že muži milujú viac ako ženy, je klamstvo. Ja ťa milujem tak, až ma to bolí a neznesiem fakt, že už nikdy nepozriem do tvojich hlbokých očí, už nikdy nezacítim tvoju úžasnú vôňu, nepocítim pokoj, ktorý sála z tvojho tela. Tvojim príchodom by si potvrdil našu lásku, no teraz sa potvrdila len moja večná láska k tebe.
A tak namiesto toho, že odídem na iné miesto na svete (s tebou), sa rozhodujem odísť z tohto sveta úplne. Viem, že už nikdy nestretnem nikoho ako ty. Viem, že tento hmotný svet už nemá pre mňa viac cenu, pretože ak aj tu budú nejaké emócie, bude to len môj nekonečný smútok.
Je presne dvanásť hodín. Vidíš? Neprišiel si. A ja som tak dúfala. Nejdem teda smerom k tajomnej čiernej limuzíne, ktorá nás mala podľa plánu odviezť od všetkého zlého a ktorá nám mala umožniť nový život, ale uberám sa na opačnú stranu- k veľkému mostu naproti. Ktokoľvek, kto číta tieto riadky, hovorím ti:
Áno, uhádol si správne. Chystám sa skočiť. A aj to spravím....“
,,Naposledy som ju videl včera okolo piatej. Práve vtedy sme sa dohodli, že sa zajtra stretneme neďaleko mosta presne o dvanástej," hovorí so slzami v očiach zelenooký mládenec, v ktorom sa teraz striedajú všetky emócie, len nie pokoj, vyrovnanosť a radosť.
,,Takže ste sa dohodli, že sa stretnete neďaleko mosta presne o dvanástej," monotónne zopakuje zošedivený policajt, ktorý vyzerá, že tu mysľou ani nie je.
,,Áno, veď vám to hovorím. Môj taxík meškal len dve minúty..." vzlykne chlapec.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
alpynus
11. 1.januára 2013 23:41
oh, začalo to byť tak smutné, že som to nevládal dočítať
Napíš svoj komentár